Pečenie chleba a varenie - to bola dôležitá súčasť pravidelných rituálov ženských prác. Tieto činnosti boli často dôležitejšie ako samotné vykurovanie, preto nečudo, že v celom dome bola väčšinou jediným teplým mies-tom práve kuchyňa. Možno nie každý vie, že ešte po druhej svetovej vojne existovalo u nás veľa rodinných domov, kde sa varilo a pieklo "v čiernej kuchyni", kde dym z otvoreného ohniska vychádzal priamo do podkrovnej časti domu. Často ho odvádzal dymník, akýsi predchodca komína, tvarom aj funkciou podobný dnešnému digestoru. Dym odchádzal do povetria voľne alebo prieduchmi v slamenej, drevenej alebo škridlovej streche. Tým, že sa dostával do priestoru nad obytnú časť a určitý čas sa tu držal, tvoril síce začadenú, ale kvalitnú izolačnú vrstvu, ktorá obyvateľov domu spolu s hrubými múrmi a minimálnymi okennými otvormi chránila pred chladom. Spôsob kúrenia otvoreným ohňom s voľným únikom dymu na povalu bol častou príčinou požiarov. V mnohých prípadoch sa preto dym odvádzal takzvanou pieckou von z povaly.
Zmena nastala v polovici 18. storočia pod tlakom ohňového patentu Márie Terézie. Začali sa stavať komíny z prútia a hliny, neskôr murované.
Najväčšia zmena však nastala uzatvorením ohniska v druhej polovici 19. storočia. Neskôr sa objavili sporáky, ktoré potrebovali väčší ťah, a preto sa začali budovať klasické murované komíny vytiahnuté vysoko nad strechu. Vtedy sa zmenila dispozícia domu, zlepšila sa hygiena, aj bezpečnosť kúrenia.
Dnes také obľúbené otvorené krby slúžili na osvetlenie aj zahriatie miestnosti najmä v panských sídlach. Postupne ich nahradili keramické kachle, ktoré šetrili palivo a držali dlho teplo. Kachľami sa kúrilo aj v mestách. Mestské nájomné domy spred prvej svetovej vojny, ako je napríklad obytný blok Unitas na Šancovej ulici v Bratislave z architektonickej dielne Weinwurm - Vécsei, mali vykurovací systém na uhlie, ktoré sa skladovalo v pivniciach pod domom. Každý byt mal kachle, aj piecku na varenie. Ako sa zvyšovali ceny uhlia a modernizoval sa spôsob vykurovania, vymenili sa kachle za plynové gamatky, neskôr v prípade Unitasu v 60. rokoch - za ústredné kúrenie. Možnosť individuálneho prístupu sa zamenila za uniformný neosobný nadiktovaný prísun tepla, s ktorým pri súčasných zvyšovaniach energií máme čoraz väčšie prob-lémy. A komíny na domoch nahradili komíny teplární.
Dobrý komín rovná sa dobrý ťah. Pre dobrý ťah musí byť komín dostatočne vysoký. Voľakedy slúžili komíny na odvádzanie dymu zo spaľovania prírodných materiálov, najmä dreva. Postupne, najmä v bohatších domoch a v mestách, nahradilo drevo uhlie, neskôr plyn. Ešte stále je však veľa miest, kde ľudia uprednostňujú tradičný spôsob kúrenia a kde je klasický murovaný komín nenahraditeľný.
Historické komíny sa stavali z prútia omazané hlinou alebo z dreva a hliny. Neskôr prišla na rad nepálená tehla, ktorú vystriedali kvalitnejšie materiály od pálenej tehly, až po tvárnice. Najjednoduchší je komín s jedným prieduchom - k nemu však môže byť napojené iba jedno vykurovacie teleso. Ak ich chcete používať niekoľ-ko, prípadne aj zohrievať vodu v bojleri na pevné palivo, musí byť v komíne viacero prieduchov. Na jeden prieduch môžu byť totiž napojené najviac dve vykurovacie telesá, ich vzdialenosť musí byť najmenej 50 centimetrov. Takýto spoločný prieduch sa však povoľuje iba výnimočne, pretože pri jeho prevádzke môžu vznikať problémy "s falošným vzduchom" - pocítite ich vtedy, keď budete chcieť zakúriť v krbe a zabudli ste predtým zatvoriť dvierka na piecke v podkroví.
Otvor, ktorým sa pec či krb pripájajú ku komínu, sa volá sopúch. Okrem neho má každý komín aj vyberací otvor na sadze, ktoré padajú dolu a usádzajú sa na spodku komína. Preto je tento otvor - uzatvorený bezpečnostnými dvierkami - umiestnený na najspodnejšej časti, často až v pivnici.
Na vymetanie komínového prieduchu slúži vymetací otvor. Väčšinou je umiestnený na povale, výška komína nad týmto otvorom nesmie presiahnuť 6 metrov.
Tá časť komína, ktorú vidíme nad strechou, sa nazýva komínová hlava. Podľa noriem má prevyšovať plochú strechu približne o jeden a pol až dva metre, nad hrebeňom šikmej strechy má prečnievať minimálne 65 centimetrov.
Komín môžete stavať z tehál alebo prefabrikovaných tvárnic, ktoré sa spájajú tradičnou cementovou alebo vápennocementovou maltou. Me-dzery medzi tehlami treba dôkladne vyšpárovať. Vnútorné steny komína sa kedysi vytierali maltou, dnes už však normy vyžadujú nerezovú rúru. Tá vás síce vyjde nemalé peniaze, ale nepomôžete si. To, či ju máte alebo nie, pri kolaudácii veľmi rýchlo zistí malé zrkadielko v ruke revízneho technika.
Celé komínové teleso treba dôkladne tepelne izolovať, aby ste predišli únikom tepla a najmä zrážaniu kondenzátov. Niektoré komíny sú obhá-dzané maltou a omietkou, iné sa obkladajú nehorľavým materiálom. Najčastejšie sa ochladzuje komín v oblasti povaly a nad strechou, preto treba tieto miesta dôkladne izolačne ošetriť. Inak sa vám môže stať, že sa v týchto miestach v komíne budú držať a usá-dzať splodiny. Zlý ťah komína môže zapríčiniť aj nízky atmosferický tlak, bezvetrie alebo listy napadané do prieduchu.
Ak budete používať iné ako pevné palivo, tradičný murovaný komín vám už nebude vyhovovať. Pri spaľovaní plynných a kvapalných palív vznikajú totiž veľmi agresívne spodiny, ktoré by klasické murivo narušili. Preto sa dnešné komíny väčšinou stavajú z prefabrikovaných tvárnic - takzvaného stavebnicového systému. Komínová skladačka je zložená z komíno-vej tvárnice, tepelnoizolačnej rohože a vnútornej šamotovej vložky.
Niekedy sa dym vracia späť do komína. Vtláča ho tam vietor, pri nižších domoch postavených uprostred vyšších objektov aj tlak. Aby sa tomu zabránilo - osádzajú sa na komínovú hlavu kohúty. Tieto otáčavé telesá z kovu dávali príležitosť na inšpiráciu majstrom kováčom; ich diela dotvárajú charakteristiku strešnej panorámy mnohých európskych miest. n
