a 293 kapitol. Rokom 776 pred. n. l. sa začína grécky kalendár - olympiáda znamenala cyklus medzi dvoma hrami. Vznik slávnosti v Olympii je vpísaný do ríše legiend a bájí.
Z tucta verzií sú najznámejšie - založil ich Pelops, neskorší dobyvateľ a vládca Peloponézu. Popri ňom sa najčastejšie spomína hrdinský Herakles. Usporiadal ich na pamiatku víťazstva nad kráľom Augiášom, ktorému sa takto pomstil, keď mu nezaplatil odmenu za vyčistenie povestného chlieva. To bolo, prirodzene, dávno pred dátumom 776 pred. n. l.
Najvážnejším kandidátom na zakladateľskú slávu z reálneho sveta je élidský kráľ Íftos. Pozadie je však božské. Pokyn dostal od najrešpektovanejšej autority antického Grécka, delfskej veštkyne Pýtie. Tá mu nariadila, aby obnovil športovú a kultúrnu slávnosť, ktorá mali zjednotiť krajinu sužovanú od dórskeho vpádu ustavičnými vojnami. Hrozili, že sa Gréci navzájom vyhubia. Pýtia sledovala, takpovediac, celospoločenský záujem.
Kráľovstvo Élis bolo síce miestom od ruky celému helénskemu svetu, ale bolo to mierumilovné mesto (názov Olympia dostalo miesto hier až neskôr). Íftos zariadil aj najskvelejšiu myšlienku staroveku - ekecheiriu čiže pokoj zbraniam počas prípravy a konania sviatku. Grék na Gréka nesmel zdvihnúť zbraň nielen vo vojne, zákaz platil na každý násilný čin, dokonca aj na popravy zločincov.
Porovnať športovanie na starovekých a súčasných olympijských hrách možno s dávkou fantázie. Pred stáročiami i teraz sa súťažilo na štadióne (hoci vtedy športovisko nenieslo tento názov). Ten v Olympii vykopal v rokoch 1875 - 1881 Nemec Ernst Curtius prakticky do starovekej krásy. Rôzne pramene uvádzajú, že zo zachovaných umeleckých diel antického Grécka šesťdesiat percent znázorňuje smrteľníkov či bohov pri športe. Disciplíny - beh, zápasenie, jazdectvo, oštep, disk, skok do diaľky - poznáme i teraz, hoci v zmenenej podobe.
Hoci najstarším známym športom všeobecne bolo zápasenie, základnou súťažou olympijských hier, pôvodne jedinou, bol beh. Súťažilo sa na jedno stadio (192,27 metra), disciplína sa volala dromos alebo stadion. Odtiaľ teda súčasný názov športovísk. Neskôr pribudli preteky na viacero vzdialeností, najdlhší bol dolichodromos (najviac na 4615 metrov). Nebehalo sa dookola športoviska, ale každý pretekár mal jednu dráhu, na konci ktorej bola značka obrátky.
Disk, oštep a diaľka patrili do programu iba ako súčasť päťboja (ešte beh a zápasenie), osve sa nehodnotili. Diskos znamená po grécky kotúč. Niektorí autori uvádzajú, že sa hádzalo z miesta, ale v súčasnosti prevláda názor, že už v antike poznali dnešnú otočku. Vyvýšené vržisko bolo však štvorcové. Diaľkari používali krátky rozbeh a počas letu odhadzovali z rúk závažie. Oštep bol iný. Nie tvarom, ale odhodom. Na držadle bola pripevnená slučka na prste atléta, ktorá sa odmotala a dala náčiniu rotačný pohyb.
Zápasilo sa viac-menej podľa pravidiel dnešného grécko-rímskeho štýlu, boxovalo, kým sa súper nevzdal, či sa neocitol bezvládny na zemi. Teda v podstate r.s.c. alebo k.o. Súťažilo sa ešte v pankratione, kombinácii boxu a zápasenia, a v dvoch jazdeckých súťažiach. Jedna sa podobala súčasným dostihom, druhá bola vozatajstvo so štvorzáprahom.
Korunovanie olympijským vencom znamenalo pre pretekára nielen vrcholný okamih života, ale veľmi často začiatok nového. Víťaz mal nadosmrti vyhradené miesto medzi predstaviteľmi a honoráciou mesta. Dostal čestné občianstvo, oslobodili ho od daní, mal zvláštne kreslo na štadióne a v divadle. Podľa Solónových zákonov dostal každý Aténčan, ktorý vyhral v Olympii, 500 drachiem zo štátnej pokladnice. Za drachmu sa dala kúpiť napríklad ovca.
Chudobnému, ale nadanému pretekárovi financovalo účasť na hrách mesto, v Olympii bol mesiac pred podujatím povinný spoločný tréning. V Hellade jestvovali na gymnáziách platení tréneri. A treba si uvedomiť, že hry v Olympii neboli jediné, iba najslávnejšie. Atlét teda putoval od štadióna k štadiónu, venoval sa výhradne pretekaniu. Bez zveličenia, bol to profík.
