Verejnosť sa môže s Máriou Kišonovou-Hubovou rozlúčiť zajtra o 10.00 h v historickej budove SND.

Nebolo kultúrnej akcie, opernej premiéry, vernisáže výstavy v SND, na ktorej by pani Mimi bola chýbala. Elegantná, vtipná, bezprostredná, vždy stredobodom pozornosti. Pri našom poslednom stretnutí vo vile na Vlčkovej ulici spomínala, preberajúc divadelné fotografie. V perfektnej mentálnej forme, bez zaváhania sypala fakty, analyzovala súvislosti.

V čase, keď Mária Kišonová-Hubová opúšťala javisko, chodila som do materskej školy. Nemôžem teda osobnými spomienkami podčiarknuť výpočet toho, čím zanechala hlbokú stopu v dejinách slovenskej kultúry. Pamätníci spomínajú na jej krásny, medovo sladký hlas, cituplný výraz, elektrizujúcu javiskovú charizmu. Na profesionalitu, muzikálnosť, inteligenciu a cit pre štýl.

S výnimkou jednej sezóny v pražskej veľkej opere 5. května spojila spevácku kariéru na viac než štyri desaťročia so Slovenským národným divadlom. Nastúpila sem v roku 1938 ako dvadsaťtriročná, najmladšia príslušníčka prvej generačnej vlny slovenských profesionálnych operných spevákov. Zanedlho sa stala jednou z primadon súboru. Lyrický soprán uplatnila v postavách klasických, romantických, moderných.

Bola presvedčivou temperamentnou subretou, elegantnou dámou, trpiacou romantickou hrdinkou i predstaviteľkou charakterových postáv. Musetta, Mimi, Tatiana, Margaréta, Rusalka, Mélisanda, Ľutomíra, Primadonna. Keď skončila s aktívnym spievaním, venovala sa pedagogickej činnosti, spevácke nádeje sledovala v porotách vokálnych súťaží.

Keď sme vlani v lete na nádvorí Zichyho paláca otvárali výstavu k storočnici legendy slovenskej operety a tanečnej piesne Františka Krištofa Veselého, šarmantná pani Mimi bola ako obvykle hviezdou večera. Na záver spomínania na javiskového partnera zo svojich operetných začiatkov poznamenala: "A dúfam, že aj mne ku storočnici urobíte takúto výstavu!" "Áno, a vy ju prídete otvoriť," odpovedala som jej.

Je mi veľmi ľúto, pani Mimi, že som sa mýlila...