V kaviarni. Vyzerajú ako nejaká dvojica z poľského filmu: Králik a Zazi.
Zazi sa Králikovi zdôveruje s ľúbostnými zámermi voči inému mužovi.
Králik jej rozpráva o vzťahu s dievčaťom, ktorý vlastne ani nie je v pravom slova zmysle vzťahom, ale je preňho dôležitý, lebo začal ešte v čase, keď bol nešťastným, neatraktívnym, príliš mladým mužom s nadváhou tridsať kíl a žena ako Zazi by si ho nebola ani len všimla.
Zazi, samozrejme, vehementne protirečí.
Čo je zvláštne na zaľúbených ľuďoch, že majú po čase potrebu, nutkanie zdôverovať sa objektu svojej túžby s chybami a nešťastiami z minulosti, o ktorých by sa ináč asi vôbec nedozvedeli a za ktoré sa hanbia - o nadváhe, plastickej operácii, interrupcii, chorobe, krádeži, podvode.
Králik si kúpi knižku Zaziných poviedok a nosí ju po zasneženom meste v ruke. Veľa si z nej pamätá. Niečo vie aj naspamäť.
Po štedrej večeri vojde Zazi do detskej izby. Svetlo je zhasnuté, svieti len stromček. Zazi sa postaví k oknu a pozerá sa na ulicu. Odkedy si pamätá, vždy stála rada pri tom okne v zhasnutej izbe a pozerala sa von. Najmä v zime.
Zrazu zbadá Králika. Prechádza sa po jej ulici, pomaly kráča, obzerá sa. Zazi má pocit, že sa ju tou prechádzkou snaží brať nejakým spôsobom na zodpovednosť.
Kŕčovito sa chytá stromčeka, prsty vpletá medzi vianočné gule a salónky.
Ale napriek prekvapujúcemu strachu vie, že vždy túžila po tom obraze: muž s túžbou sa prechádza po jej ulici.
Keď sa však naňho pozerá, srdce jej nenapĺňa ani túžba, ani vrúcnosť, ale len bezbrehá hravosť. Hravosť ženy, ktorú niekto obsiahol svojím vnímaním prvýkrát v celej jej zvláštnosti.
V kaviarni sedel Králik vždy blízko oproti Zazi a počúval ju. Prechádzal jej pritom prstami po dlani jemne, filigrantsky - ako hodinár, klenotník, očný lekár.
Občas zašiel až k žilám na zápästí.
Dnes už vedela, že je to znamenie - tá schopnosť niektorých mužov hrať sa donekonečna so ženskými dlaňami.
Zazi sa na Králika zo žartu zaženie.
- Otec ťa bil?
- Prečo sa pýtaš?
- Lebo sa tak šikovne uhýbaš...
- Nie, nebil ma. Fúúj, človečina tu smrdí, začal vždy vykrikovať, keď vošiel do mojej detskej izby. Zjem ťa! Zožeriem ťa! - hovorieval mi často, keď som bol malý - Bože, čo som sa ho naprosíkal, aby ma nezožral. Zlé to začalo byť, keď som zrazu prišiel do veku, v ktorom som zistil, že ma zjesť nemôže - vtedy som mu prestal celkom veriť. Prestal som mu navždy dôverovať. Jemu aj svetu.
Volám sa Derek a Králik je hercom v divadelnej inscenácii, ktorej som ja režisérom. Zazi príde na rad neskôr.
Králik mal veľmi pekný hlas. Taký pekný, že ho to ako herca celkom odpísalo - povedal mu to už jeho prvý učiteľ herectva - vaše telo bude vždy tri kroky zaostávať za hlasom - telo tri kroky, tvár šesť. Nebudete dobrým hercom.
Počas štúdia herectva si Králik zapísal: V skutočnosti mám v tejto chvíli pocit, že všetko je úplne nahovno, pretože so mnou nikto nerobí. Nikto sa mi nevenuje. K mojej robote sú ľahostajní takým spôsobom ako k výkonu somára, ktorý sa naučil lietať. Podobne opovržlivo sa správajú už asi len k Leškovi, ktorý má vyšportovanú postavu. Je veľmi dobrý, myslím, že za posledné obdobie sa herecky vypracoval, ale predsa ostáva pre všetkých naďalej navždy kulturistom.
Ja viem, že som viac speaker, pretože tak myslím, ale som presvedčený, že za horizontom je cesta, ktorá vedie ďalej.
Neskôr sa Králik stane úspešným hlasom, ktorý nahovorí väčšinu reklám. Tá najnovšia je na žuvačku s príchuťou zeleného jablka. Vysvetľuje mi, že tá žuvačka mu ale aj naozaj chutí. Príchuť zeleného jablka sa vydarila.
Moji kamaráti si od Králika často požičiavajú peniaze. Smejú sa z neho: čo mu zobrali zožrali, vypili.
Vraví mi, že reklama ho fascinovala už v detstve. A to vôbec netušil, že je tak dobre platená.
Keď dnes pozerám film - vraví mi Králik - hovorím si, no dobre, film, ale až keď ho preruší prvý blok reklám - až vtedy skutočne ožijem.
Myslím, že Králik je osamelý. Príliš sa voňavkuje. Stále hovorí o parfumoch. Pochválim ho, že sa mi páči vôňa, ktorú používa.
Ktorá? - pýta sa. Ja používam každý deň iný parfum.
Jeho voňavkou mi voňajú ruky aj šaty. Moja žena Sára mi hovorí, že mi voňajú vlasy. Začínam cítiť tú vôňu v divadle, doma, v aute, v izbe, v posteli.
Králikove voňavky mi pripomenú dospievanie, keď som sa často utiekal k šatám a zabáral do nich nos. Nadychoval sa. Fetoval. Inhaloval.
Sedím v školskej lavici, je skoré ráno. Hlavu mám položenú na lavici a nos na svetri. V noci som v ňom sedel vo vinárni. Vonia vínom, cigaretovým dymom a ľuďmi. Mojimi novými známymi.
Tá vôňa je pre mňa prísľubom slobody, vyhliadkou na koniec dňa a príchod noci - školský deň tak prestáva byť neznesiteľným a absolútnym vo svojej rannej nekonečnosti a stáva sa len neškodným a bezvýznamným čakaním na nevyhnutné dobrodružstvo.
Dobrodružstvo, ako napríklad moja žena Sára.
Vždy, keď meškala - aj keď len desať minút - sedel som pri stole a šúchal si tvár. Meškala, aj keď prichádzala presne. Zdvihol som k nej oči a môj pohľad hovoril o tom, že som tých desať minút veľmi ťažko pracoval.
Čakať na teba je ťažké povolanie - povedal som na záver tejto mizanscény.
Postava, ktorú Králik hrá v mojej divadelnej inscenácii, sa volá Doktor Van Helsing. Malý, ale dôležitý. Doktor Van Helsing je veľmi šarmantný starší pán, vedec, filozof, intelektuál, básnik. Jemný humor, krutá irónia a tmavé oči sú ešte aj v staršom veku zárukou toho, že sa doňho môže vášnivo zaľúbiť mladá žena. Má iba 59 rokov a už má veľký ústav pre choromyseľných.
Vždy, keď sa zjaví na scéne, prináša smiech a oživenie. Doktor Van Helsing je pichľavý ako vlnený sveter na holom tele.
V inscenácii hrá trinásť hercov, pričom hlavných postáv je šesť. Venujem sa im, koľko sa len dá. Van Helsinga vynechávam - je to pre mňa postava bez pozadia - je v podstate len živým bonmotom, aforizmom, ironickým komentárom. Nemá svoj vlastný život, vlastne, samozrejme, že má, ale nás nezaujíma, a keby nás aj zaujímal, nič vážne sa od neho o ňom nedozvieme.
Po premiére mi vo vinárni strčí Králik do ruky svoj zápisník s tým, že keďže na jeho postavu nebol čas doteraz, bol by rád, keby som si aspoň teraz dodatočne prečítal jeho poznámky k nej a povedal mu, či všetko dobre pochopil.
Spomeniem si na jednu skúšku, kde sa zrazu na mňa Králik otočil s otázkou: Môžem tam v pozadí použiť aj svoju vlastnú traumu?
Vieš, keď som bol malý, otec sa mi často vyhrážal, že ma zožerie, fúj, človečina tu smrdí, vykrikoval vždy, len čo prišiel domov a začal ma hľadať po dome. Triasol som sa a prosíkal, aby ma nezjedol. Keď som neskôr prišiel na to, že to bol len žart a že by ma v skutočnosti zjesť nedokázal, poznačilo ma to. Prestal som ľuďom dôverovať. Zvieratá sú lepšie. Keď zomriem, chcem, aby ma vyprevádzal smútočný sprievod, ktorý budú tvoriť zvieratá.
Nedávno som bol v mäsiarstve a tam sa mäsiar s jednou zákazníčkou, ktorá práve nakupovala hory mäsa, smiali z vegetariánov.
- Ja som sa narodila na dedine - rozprávala zákazníčka - a keď som mala tri roky a rozplakala som sa, keď otec zabíjal prasa, že mi je ho ľúto, mama mi takú vypálila, že ma to z ľútosti vyliečilo na celý život.
- Dobrá škola - smial sa mäsiar.
- Ja som sa narodil v Juhoslávii - zapojil som sa - a keď som mal tridsať a rozplakal som sa, keď otec zastrelil suseda, že je mi ho ľúto, mama mi takú vypálila, že ma to z ľútosti vyliečilo na celý život.
Čítam Králikove zápisky a pozorujem tak jeho vlastnú hru, ktorú sa snažil hrať, obrovské pozadie a vysoké kulisy, ktoré si vytvoril pre postavu Van Helsinga. Za každým jeho vtipom a poznámkou vystaval nesmierne tragický, smutný a filozoficky podkutý príbeh.
Keď sme sa počas príprav inscenácie so Sárou rozišli, po našom rozchode upratovala vo svojich veciach, snažila sa zničiť každý exemplár môjho telefónneho čísla vo svojom byte.
Pritom zistila, že ho má napísané pre istotu skoro všade. V kalendári, telefónnom zozname, v knihách, na obale práškového cukru, na lístkoch v letných nohaviciach, ale aj v zimnom kabáte. Neustále si ho všelikde zapisovala, lebo sa bála, že ho zabudne a že len pre to jej raz vykĺznem z rúk. Mala ho na toľkých miestach, že keby ju aj uniesli a podarilo sa im vymyť jej mozog, keby ju väznili a dostávala by elektrošoky, keby po úraze stratila celkom pamäť, keby sa z noci na ráno stala celkom novým človekom, niekde by sa jej to číslo aj v ďalšom živote postavilo do cesty.
Sára na premiéru neprišla. Je to taký spôsob. Robiť niečo adresne pre niekoho. Divadlo sa na to nehodí.
Stráviť dva mesiace režírovaním trinástich hercov a nakoniec mať po premiére pocit ako dieťa, ktorého rodičia neprišli na vianočnú besiedku, kde spieva a tancuje.
Videl som raz propagačný film o nejakom prímorskom letovisku. Bol tam taký bar, kde ste mohli sedieť na vysokých stoličkách a popíjať, a nohy ste mali pritom vo vode.
Vedľa baru boli bazény a šmykľavky pre deti. Kamera práve zachytila malého chlapca na vrchu najvyššej a najstrmšej z nich. Kričal na mamu, ktorá sedela chrbtom k nemu v bare a pila pina coladu. Mamííí! Mamíííííí! Íííííííííííííííí!
Mama ho však nepočula a neotočila sa. Chlapec váhal, či sa má napriek tomu zošmyknúť. Najradšej by sa bol otočil a zliezol späť po schodíkoch, po ktorých sa vyšplhal, ale na tých sa už tlačil hore zástup detí. Tak sa s plačom spustil.
Tiež sa spúšťam.
Dva dni po premiére nájdu Králika v byte mŕtveho. Na pohrebe stojím medzi Sárou a Zazi. Nikto nevie, čo sa vlastne stalo. Králik nie je vystavený. Zazi vraví, že nebolo čo. Vystavovať. Vyzeralo to skoro ako keby... ho čosi zožralo... šepká mi do ucha Zazi.
Králikov otec vzlyká najhlasnejšie. Zvieratá na pohreb neprišli.
Jana Beňová (1974) spisovateľka. Žije v Bratislave. Vydala tri básnické zbierky: Svetloplachý (Hevi 1993), Lonochod a Nehota (obe vo vydavateľstve Prístrojová Technika v roku 1997). V roku 2001 jej v edícii Odpad vydavateľstva Park vyšiel ľúbostný román Parker a minulý rok kniha Dvanásť poviedok a Ján Med (vydavateľstvo LCA). Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na VŠMU a v súčasnosti pracuje ako redaktorka Jana Parkrová v denníku SME.
