Zahalené moslimky sa bežne pohybujú po svetových metropolách, na Slovensku sú však ešte chápané ako rarita.
Čo sa zbláznili?! Nevedia, že väčšina moslimiek nemá v manželstve žiadne práva? Že neverné ženy sú v arabských krajinách kameňované? Že v Saudskej Arábii nesmú ženy šoférovať a Iráne ani len jazdiť v dopravných prostriedkoch? Nečítali knihu Bez dcéry neodídem? Nepočuli o dievčatách, ktoré manželia vymenili za ťavy?
Zhruba takéto sú reakcie našincov, keď počujú o Slovenkách, ktoré konvertovali na islam. Ako to však vidia ony samy? Prečo sa vlastne zo slovenských kresťaniek stali moslimky?
Paradoxne, hoci sa moslimský svet v našich predstavách často spája s nerovnoprávnym postavením žien, v Európe konvertujú na islam častejšie ženy než muži. Je to z viacerých dôvodov. Mnohé privedie k Allahovi láska k moslimovi, iné ovplyvnia moslimskí priatelia, časť presvedčí štúdium literatúry. Častokrát sa moslimkami stanú bigotné kresťanky, ktoré vraj v Koráne našli hodnovernejšie odpovede na mnohé otázky. Veľa žien tiež zdôrazňuje, že u moslimského muža majú istotu, že ich nevymení za inú, lebo rodina sa cení nad všetky hodnoty. Sú aj také, ktoré takto reagujú na emancipáciu. Dnes je u nás bežné, že ženy pracujú na dve smeny - v profesii aj v domácnosti - kým moslimská žena ak nechce, pracovať nemusí, a muž má povinnosť živiť ju. Okrem toho, postavenie domácej panej, ktorá vychováva deti, má rovnakú vážnosť ako u nás špičkové zamestnanie.
Alenin príbeh
Koľko presne je Sloveniek - moslimiek ťažko povedať. Mnohé sú v cudzine, stabilne ich na Slovensku môže žiť zhruba tridsať - štyridsať. Asi desať sa ich pravidelne stretáva.
Do ich spoločenstva ma voviedla Alena. Rázna mladá žena, ktorá tohto roku skončila štúdium ekonómie a zamestnala sa v prosperujúcej firme. O islam sa začala zaujímať, keď sa zaľúbila do Alžírčana.
Dovtedy vraj žila v zajatí predsudkov, odchovaná na americkom bestselleri Bez dcéry neodídem, opisujúcom, ako sa civilizovaný arabský manžel po tom, čo s ním americká manželka odcestovala do Iránu, zmenil na tyrana.
"Naozaj som mala predsudky, no bola som aj zvedavá. Zaujímalo ma, či u nich všetky ženy musia chodiť zahalené, či sú zavreté doma. Zistila som, že priateľove sestry majú univerzitné vzdelanie a šatky nenosia."
Islam zaujímal Alenu stále viac, no stále bola presvedčená, že zostane kresťankou.
"Priateľovi som nič nepovedala, ale začala som si zháňať rozličnú literatúru. Prekvapilo ma, ako veľa mal islam spoločného s ranným kresťanstvom, než sa naň nabalil celibát, odpustky, spovede. Začala som pochybovať, moslimský spôsob života sa mi videl logickejší a prirodzenejší. Nakoniec som sa rozhodla konvertovať."
Čo treba podstúpiť, aby sa zo slovenskej katolíčky stala moslimka?
"Hlavne som musela nájsť nejakých moslimov, pretože šahádu - sľub viery - treba povedať pred dvoma moslimskými svedkami. Vôbec som ale nevedela, kde ich hľadať. Tu som žiadneho nepoznala, lebo môj priateľ žije vo Francúzsku. Napokon som jednu Slovensku - moslimku objavila cez internet. Tiež si myslela, že je jediná."
Trampoty s modlením
Čo sa v Aleninom živote odvtedy zmenilo?
"Nepijem alkohol, nejem bravčové, a samozrejme, začala som sa inak modliť. Niekoľko mesiacov pred konvertovaním som nechodila do kostola a hoci som sa doma ešte modlila katolícke modlitby, už som mala problém odriekať slová ako v mene otca, syna i ducha svätého, lebo v svätú trojicu som neverila. Okrem toho som nevedela, či mám byť na kolenách, či sa smiem prežehnať. Bolo to traumatizujúce, no časom som sa naučila modliť ako moslimka. Najprv po slovensky, dnes modlitby odriekam po arabsky."
Spočiatku bol problém aj to, že podľa Koránu sa treba modliť päťkrát denne.
"Na Slovensku síce máme náboženskú slobodu, ale neviem si predstaviť, akoby sa na mňa dívali v práci, keby som si zrazu kľakla na zem a začala sa klaňať k Mekke. Aj s rannou modlitbou je to zložité, lebo by mala byť pred brieždením. V arabských krajinách nie problém, vo východe slnka nie sú veľké odchýlky, no u nás by som v lete musela vstávať okolo druhej v noci. Časom som si však našla spôsob, ako si modlenie správne rozvrhnúť."
Na šatku treba odvahu
Spôsob obliekania Alena meniť nemusela, nikdy sa neobliekala vyzývavo. Hlavu si tiež nezakrýva.
"Vážim si ženy, ktoré nosia šatku, teda hidžab, lebo v našich pomeroch je to ťažké. Osobne sa na to necítim. Šatka má ženu chrániť, aby si muži ženu nevšímali, udržiavali si odstup, tu, naopak, priťahuje pozornosť. Ľudia sú hneď podozrievaví, či to nie je teroristka, začnú sa odťahovať, alebo, naopak, agresívne rýpu. No hidžab by som nenosila ani v islamskej krajine, jednoducho preto, že nemám rada niečo na hlave a nemienim sa nechať obmedzovať."
Alena zatiaľ budúcnosť nerieši. Čo najčastejšie cestuje za priateľom do zahraničia a čo bude ďalej, uvidí.
"Ak sa však vezmeme, na Slovensku asi nezostaneme. Priateľ nevie jazyk, nemohol by sa tu dôstojne postarať o rodinu, čo by moslim nezniesol. Ja by som pokojne odišla do moslimskej krajiny, musí tam však byť stabilizovaná situácia. Bohužiaľ, o Alžírsku sa to povedať nedá, aj preto môj priateľ žije v Európe. Tiež si viem predstaviť, že kým budú deti malé, zostala by som zopár rokov doma a starala sa o ne, pretože si myslím, že mama je pre ne najdôležitejšia. Určite by som však v domácnosti nevydržala natrvalo."
Život s moslimom
Alena doma často počúva, že moslimovia držia ženy nakrátko. Nemá z toho obavy?
"Určite sú prípady, keď sú ženy v manželstve nešťastné, ale koľko nešťastných manželstiev je aj na Slovensku? A koľko týraných žien? Každá tretia?! Ja som v priateľovi, naopak, našla to, čo mi chýbalo u Slovákov. U dobrého moslima je rodina alfou a omegou, nič nad ňu nie je. Nehovorím, že nevera sa nevyskytne, ale aby muž opustil ženu s deťmi kvôli milenke je nepredstaviteľné! Ani žeby chodil do krčmy, uprednostňoval kamarátov. Samozrejme, môže sa stať, že niektorá vystihne tyranského manžela, lenže to nemá nič spoločného s islamom. Naopak, je to proti Koránu, kde stojí, že muž sa má o ženu postarať, a nie jej rozkazovať. O priateľovej rodine však nepochybujem, veď už život jeho sestier svedčí o tom, že ide o moderne zmýšľajúcich ľudí."
Mnohoženstvo je podľa nej tiež viac mýtom.
"Vo vyspelých arabských krajinách má malý význam. Praktizuje sa skôr v zaostalejších, kde má však praktický dôvod, napríklad keď muži vymreli vo vojne. V krajinách ako Alžírsko je to ale zriedkavá vec, väčšinou sa k nemu pristupuje len vtedy, keď sa vyskytne nejaký problém. Napríklad, keď žena nemôže mať dieťa, namiesto toho, aby ju muž opustil, vyriešia to takto. Inak je to ale v Iráne či v Iraku, kde je šítský islam, ktorý má niektoré zvláštnosti, napríklad manželstvo na čas. Muž si na týždeň vezme ženu, užije si a potom sa rozvedie. To je však neprijateľné aj pre väčšinu moslimov."
V hidžabe cítim hrdosť
Hana je jedna z mála slovenských moslimiek, ktorá sa odhodlala chodiť zahalená a prijala moslimské meno. Je z východného Slovenska a momentálne študuje na vysokej škole. K islamu ju priviedla silná viera a práca au-pair.
"Dvadsať rokov som bola hlboko veriacou kresťankou, ale nikdy ma to nenapĺňalo tak ako islam. Dostala som sa k nemu vďaka pobytu v Británii, kde je moslimská komunita oveľa väčšia než na Slovensku. Na uliciach som bežne stretávala zahalené ženy a fascinovali ma. V škole, kde som sa učila angličtinu, som mala veľa spolužiakov moslimov a na hodinách sme sa rozprávali o novej kultúre. Začala som sa o islam zaujímať a asi po mesiaci sa rozhodla konvertovať."
Hidžab hneď nenosila, nechala si čas, aby sa jej všetko uležalo v hlave. Keď v ňom prvý raz vyšla na ulicu, pocítila veľkú hrdosť, a dodnes je pyšná, že ho nosí. S negatívnymi reakciami sa vraj nestretáva:
"Na každého sa usmejem a zrejme mu dôjde, že nie som teroristka. Naopak, ľudia sú milí, akurát ich prekvapí, keď zistia, že nie som cudzinka. Podľa mňa sa moslimky, ktoré sa chcú zahaľovať, nemusia báť. Naopak, čím viac ich bude chodiť po ulici, tým skôr si našinci zvyknú a prestanú nás brať ako bláznivé ženy, ale ako normálne bytosti, ktoré sa slobodne rozhodli."
Kúpanie iba medzi ženami
Hana je vydatá za moslima zo Saudskej Arábie. Zoznámili sa až po tom, čo konvertovala. Len on a rodina ju smie vidieť bez šatky. A samozrejme, iné ženy. V spoločnosti mužov však musí mať hidžab stále na hlave.
Keďže je sparno, napadá mi, či pod pomerne hrubou zelenou šatkou, ktorá jej zakrýva hlavu aj ramená, nie je neznesiteľne teplo.
"Dá sa na to zvyknúť, veď v arabských krajinách je oveľa teplejšie, a to chodia v čiernom," mávne rukou. Rovnako samozrejmé jej pripadá, že prestala chodiť na kúpalisko. Ako správna moslimská žena sa smie kúpať len na plážach vyhradených pre ženy, a takých tu niet.
"Môžete ísť do vody aj v tričku a legínach, ako keď ste spálená," vstúpi do rozhovoru Miriam, ktorá doteraz len počúvala. Tiež slovenská moslimka, ktorá na filozofickej fakulte študuje jazyky. Krásna mladá žena, oblečená podľa poslednej módy. Namaľovaná, v bielom tričku, na krku výrazný, moderný šperk.
K islamu sa dostala vďaka manželovi.
"Keď sme sa spoznali, bola som katolíčkou a mala predsudky o islamských teroristoch, o ženách kráčajúcich tri kroky za mužom. Spočiatku sme veľa polemizovali, každý si bránil to svoje. Problém bol, že ja som si mnohé veci nevedela obhájiť. Na Koráne ma zaujalo nielen to, že uznáva všetkých prorokov, veľmi dôležitá je tam napríklad aj Mária, ale aj to, že okrem duchovných obsahuje aj praktické veci - právo, finančníctvo, ekonomiku, manželstvo, dedičstvo, výchovu detí, hygienu, čo je dobré pre zdravie."
Islam nie je al-Káida
Miriamin muž pochádza z Palestíny, ale pracuje v Kuvajte. Aj ona vidí svoju budúcnosť skôr v arabskom svete: "Arab, aj keď určitý čas žije v cudzine, sa väčšinou chce vrátiť domov. Sú tam veľké rodiny, rodinné vzťahy sú oveľa pevnejšie než v Európe či Amerike. Aj tak som ale povedala, že sa rozhodnem, až keď to tam uvidím na vlastné oči. A čo som videla, ma presvedčilo."
Miriam je trochu nabrúsená. Pred chvíľkou si boli asi desaťčlenná skupinka moslimov sadnúť v kaviarni a mladý pár, čo tam sedel, mal nemiestne poznámky - aha, prišla al-Káida.
"Naši ľudia vôbec nevedia, čo to islam vlastne je. Všetci s ním automaticky spájajú terorizmus, oháňajú sa knihou Bez dcéry neodídem."
Podľa nej za to môžu aj médiá, z ktorých stále počúvame, títo sú zlí a títo dobrí. Aj vo filme, ak je záporný hrdina, zaručene má čiernu bradu a volá sa Husajn.
"Ja som sa ale zoznámila aj s druhou stranou, okrem CNN sledujem aj al-Džazíru a často ma zaráža neobjektívnosť spravodajstva, ktorá sa k nám dostáva. Navyše, islam vôbec neznamená automaticky niečo arabské. Je to náboženstvo ako každé iné, medzi moslimami sú aj černosi, Vietnamci, Američania. Len u nás ľudia hneď ukazujú - aha, Arabka, veď má šatku na hlave!"
