Fotografie Petra Župníka nájdete vo všetkých svetových centrách súčasného umenia - v parížskom Centre Georges Pompidou, lausannskom Musée d‘Elysée, v prestížnych galériách v Prahe, Tokiu, Londýne, New Yorku či Amsterdame. Župník je jedným zo slávnych predstaviteľov československej fotografie. „Chcel som konečne urobiť výstavu doma,“ hovorí.

Jeho výstava cyklu Malé veľké veci bude mať vernisáž zajtra o 17.00 h v Dome fotografie v Poprade. Po Prahe a Paríži je to ich slovenská premiéra. „Každá výstava je skladaná do iného celku, nikdy to nie sú len tak povešané veci, ktoré mám práve k dispozícii.“

Baseballová čiapka zakrýva Petrovi Župníkovi nielen tmavé oči, ale aj široký úsmev. Aj spopod nej však vášnivo pozoruje detaily, nerád o nich hovorí. Župník je štyridsiatnik, pochádza z Levoče a patrí k jednej z najsilnejších generácií absolventov pražskej FAMU. Snímky jemne pastelovo dokresľuje, preťahuje línie, alebo plochám vtláča decentné farebné nádychy - to je jeho rukopis. Pôvodný realistický obsah tak z fotografií celkom vyprchá. Oživuje predmety a krajiny, mestské štvrte, stavby či prístavy zastiera romantickou tajomnosťou. Tým, čo nikdy nearanžuje, je čiernobiely základ fotografií, ten len nachádza, zaznamenáva, potom odkladá a po čase ručne dorába.

Pred časom mal Peter Župník veľkú pražskú výstavu Zdiaľky zblízka v galérii U Řečických. Snové fotografie z otvoreného priestoru, upršané Bretónsko, Normandia či tajomný Paríž sú zo súboru Zdiaľky. Tie zblízka zasa tvoria detaily vecí, čo nás obklopujú. „Pre Poprad som pripravil rozšírenú sériu detailov, ktorú som kedysi nazval Malé veľké veci, teda samé veci zblízka. Výber a skladbu fotografií som robil pre priestory Domu fotografie. Vačšina z vystavených snímok vznikla v Paríži od roku 1995.“

Prečo v Paríži? Už šesť rokov má parížsku adresu. Tam fotografuje veci v svojej bezprostrednej blízkosti. „Nachádzal som obyčajné predmety, na ktoré som mal čas sa dlhšie dívať a vnímať ich. Až o niekoľko rokov som zistil, že z toho vznikla kolekcia prepojených obrázkov.“

Francúzskou poštou Postage poslal erotický list s prsiami zo slimačích lastúr. Pokušenie je detail nakrojeného lotosa; Slimajákom nie je nič iné, len ulita navlečená na ukazovák. To nie je slon je vlastne detail papriky a Veľrybí rozhovor je vytvorený z polovíc banánu, na ktoré by v obchode už bola zľava - sú totiž fľakaté. Na tmavom pozadí je detail pierka, ktorého miesta pripomínajú hviezdnu oblohu, a Župník dal obrázku názov Vtáčia noc. Fotograf čiernobielych obrazov vidí veci zdanlivo neexistujúce. Zabudnuté, zbytočné predmety na príbehoch fotografií nahrádzajú ľudí. Dlho vyhľadáva kompozíciu, napätie, jemné svetlo, tiene, tajomstvo.

Peter Župník vystupuje na poslednej parížskej stanici metra Marie d‘Issy. Sladké mesto dávno zaplavili turisti, ale ak tu vôbec môže existovať miesto, ktoré nie je žiadnou rekvizitou, a pritom je len a jedine v Paríži, nájdete ho v jeho ateliéri. „Paríž je pre mňa veľkomesto, až nekonečné mesto všetkých možných obrazov, zážitkov a situácií. A fotografie sú potom obrazom toho, čo žijem.“ Má rád zabudnuté zóny, veci, čo majú svoju históriu, okrajové štvrte, estetiku opotrebovaných predmetov.

Snímka erotického listu alebo divoký gaštan štylizovaný ako Easy Rider by teoreticky mohli vzniknúť aj v pražskom ateliéri alebo hocikde na svete. Lenže jeho divý gaštan je práve Parížan. Patrí do Župníkovho zmenšeného Paríža, takého, aký by sme tiež chceli objaviť.