Alexander Dubček žil od roku 1968 myšlienkou na socializmus s ľudskou tvárou. Vydržala mu až do roku 1989. „Pochopil, že nastala iná doba, že v budovaní socializmu s ľudskou tvárou sa nedá pokračovať. Bolo to vidieť aj na jeho postoji, keď bol predsedom parlamentu. Hoci ho ľudia z komunistických kruhov tlačili do tejto úlohy, on to už odmietal a inklinoval viac k sociálnej demokracii,“ povedal politológ Miroslav Kusý, ktorý sa s Dubčekom stretával aj v čase jeho dvadsaťročnej izolácie.

Počas svojej izolácie od politiky napísal Dubček množstvo listov adresovaných ÚV KSČ, ministerstvu vnútra, predsedovi vlády, kde požadoval poľudštenie strany a demokratizáciu socializmu. „Snažím sa byť užitočný tým, že apelujem a snažím sa nabádať súdruhov v Ústrednom výbore KSČ k takým krokom,“ povedal v roku 1988 pre taliansky denník L‘Unita. Spomenul v ňom aj program československej prestavby, ktorý by umožnil „vstúpiť do ďalšej etapy povznesenia socializmu v našej vlasti“.

Dubček sa stretával aj s vylúčenými komunistami, napríklad s historikom Laluhom a pred rokom 1989 aj s chartistami. „Ja som ho informoval o situácii v Charte a podobne,“ povedal Miroslav Kusý. „Dubček prišiel aj na náš proces s bratislavskou päťkou a pred justičným palácom po rokoch prvý raz verejne vystúpil.“

Chartu Dubček nepodpísal. „Raz mi povedal, že on mohol byť jedným zo zakladateľov Charty, ale nie jedným zo signatárov,“ hovorí Kusý.