Včera s pádlom, dnes s vlajkou. Michal Martikán povedie slovenskú výpravu na defilé národov počas slávnostného otvorenia aténskej olympiády.
FOTO - TASR
i zapisujú do okienok voľných hodín. Podľa evidencie v ich počítači tri páry rúk odmasírujú dokopy takmer 70 hodín za jediný deň.
Striedajú regeneračné a fyzioterapeutické výkony v približne rovnakom pomere.
"Najväčšími labužníkmi sú tenisti. Všetci sú zo svetových turnajov zvyknutí na stopercentné zabezpečenie," hovorí Z. Ďuriš, ktorý kmeňovo pracuje pre tenistov v STU Agrofert v bratislavskej Petržalke.
Sám má za sebou v Aténach zdravotnú komplikáciu. "Trápila ma migréna, ktorú vyvolal teplotný šok z prudko klimatizovaného prostredia v olympijskej jedálni. Nemohol som sa narovnať a ako na potvoru ma zastavil štáb japonskej televízie. Vypytoval sa na podrobnosti o našom vlajkonosičovi Michalovi Martikánovi. Ich zvedavosť nemala konca, vydržal som to so sebazaprením," smeje sa už dnes Z. Ďuriš. Pomohla mu rýchla tabletka.
Aj športovci radšej zmierňujú výkony klimatizačných zariadení. Šofér autobusu, ktorý vozí vodných slalomárov na kanál Helliniko, je už naučený stíšiť pre našich pretekárov klímu.
Z. Ďuriš súhlasí s názorom, že z masérov sa po dlhšej spolupráci stávajú bútľavé vŕby, ktorým sa športovci zdôverujú aj s boľačkami na duši.
"Sú to ľudia, čo žijú s emóciami. Keď sa cítia dobre, otvárajú svoje vnútro. Riešia vzťahy medzi spoluhráčmi, trénerom, rodinou. To všetko si každý masér necháva pre seba. Základ, aby si potom získal dôveru a mohol prípadne sledovať aj spätnú väzbu svojich vstupov. Princípom je ostať pozitívne naladený."
