Afričan, ktorý sa pokúšal dostať do Európy cez Kanárske ostrovy. FOTO - REUTERS
Minulotýždňová smrť 26 afrických utečencov usilujúcich sa doplaviť na Sicíliu upútala na chvíľu pozornosť Európy. Vo vlnách Stredozemného mora však nachádzajú mnohí Afričania túžiaci po lepšom živote smrť pravidelne už niekoľko rokov. Ak sa aj ich vratký čln neprevrhne, často stratia na mori orientáciu a umierajú od vyčerpania a dehydratácie.
Vyhrané nemajú ani tí, ktorí sa nakoniec predsa len do Európy dostanú. Európa sa imigrantov bojí a v posledných rokoch sa pred nimi stále dôslednejšie bráni. Po mesiacoch putovania väčšinu aj tak pošlú domov. Ako však vyzerá ich cesta z Afriky do Európy?
Lákavé Španielsko
Ešte lákavejším cieľom ako Taliansko je pre Afričanov snívajúcich o Európe Španielsko. Maroko je od španielskej pevniny vzdialené len 20 kilometrov. Preplaviť sa na člne cez Gibraltarský prieliv však nie je vôbec jednoduché. More je tu veľmi premenlivé a búrky časté. "Je tu aj hustá premávka - až 90 tankerov za deň. Keď tanker narazí na malý neosvetlený čln, ani si to nevšimne," povedal pre The New York Times pracovník humanitárnej organizácie Benito Garcia.
Lákavé sú aj Kanárske ostrovy vzdialené od Severnej Afriky asi 200 kilometrov. Len v tomto roku evidujú španielske úrady utopenie tridsiatich utečencov, ktorí sa k nim snažili doplávať. Odhady hovoria až o štyroch tisícoch, ktoré tu našli smrť od roku 1997.
Náročné je dostať sa aj do Ceuty alebo Melilly. Obidve španielske enklávy sú obohnané dvojitým ostnatým drôtom. V pondelok večer sa asi päťsto Afričanov snažilo dostať pomocou rebríkov z konárov cez plot v Mellile. Podarilo sa to asi štyridsiatim, väčšinu z nich vrátili Španieli do Maroka.
Sahara
Plavba cez Stredozemné more je však až poslednou etapou. Najprv musia migranti zo stredoafrických krajín prejsť cez Saharu. Billy z Guineje opísal BBC svoju strastiplnú cestu v roku 2000. Vidina lepšej budúcnosti ho prinútila opustiť manželku a dve malé deti. Povedali mu, že do týždňa bude v Španielsku. Púť spolu so štrnástimi Nigérijčanmi do Ceuty cez Senegal, Mali, Alžírsko a Maroko mu nakoniec trvala pol roka.
Na Sahare sa v noci triasli od mrazu, deň trávili, chrániac sa pred slnkom, pod nákladným autom. Prežili rôzne choroby, v Alžírsku ich brutálne zmlátili. Keď sa dostal do Ceuty, aby mu dali azyl, povedal, že je z Rwandy.
Nakoniec skončil v talianskej Brescii, kde žije v jednej miestnosti s jedenástimi inými Afričanmi. Rok predával africké suveníry, teraz pracuje v továrni vyrábajúcej poľnohospodárske náradie: "Keby som vedel, čo ma čaká, nikam by som nešiel."
Napriek Billyho príbehu Afričanov podnikajúcich nebezpečnú cestu do Európy pribúda. Sny o krajšom živote na starom kontinente sú stále silnejšie ako drsné skúsenosti ich predchodcov.
