Milan Dobeš sa narodil 29. júla 1929 v Přerove. Študoval na VŠVU v Bratislave. Od roku 1960 sa venuje tvorbe vizuálno a svetelno kinetických objetkov. Vystavoval na svetových prehliadkach ako Kunst-Licht-Kunst v Eidenhovene, ARS '69 - Šesťdesiatdva najlepších súčasných umelcov sveta v Helsinkách či Dokumenta 4 v Kasseli.
Záujem zberateľov na Slovensku o umenie geometrickej abstrakcie, konštruktivizmu, konkrétizmu, kinetického a svetelného umenia rastie. MILANOVI DOBEŠOVI (1929), jednému z hlavných predstaviteľov neokonštruktivistických tendencií, sa podarilo to, čo po roku 1989 žiadnemu umelcovi na Slovensku - dočkať sa múzea venovaného vlastnej tvorbe ešte počas života. Múzeum Milana Dobeša vzniklo z iniciatívy jeho zberateľov v roku 2001. Ich zbierky spolu s archívom samotného Dobeša tvoria základňu múzea, ktoré je ako jediné na Slovensku špecializované na umenie domácich a svetových mien konštruktivistických tendencií.
"Geometria prechádza celou históriou umenia - geometria inšpiruje staviteľov veľkých architektúr rovnako ako staviteľov strojov. Ak sa usilujeme rôznymi prostriedkami disciplíny a imaginácie dosiahnuť jasnosť, uzatvorenosť a určitosť čistoty formy, vždy sa približujeme ku geometrickému systému umenia". Princípy manifestu Dynamického konštruktivizmu, ktorý je jeho vlastnou autorskou ideou a prvýkrát bol publikovaný v roku 1988, Milan Dobeš dodnes vo svojej tvorbe uplatňuje. S týmto usmievavým, energickým a optimistickým umelcom sme robili rozhovor v deň jeho 75. narodenín.
Aký je to pocit mať múzeum venované vlastnej tvorbe?
Dobrý, ale aj problémový. Už na začiatku myšlienky vytvorenia múzea, ktorá skrsla v hlavách mojich zberateľov, som vravel: chlapci - múzeum až po smrti. Nedali sa presvedčiť - po smrti z neho nebudeš mať radosť. Dnes z neho radosť mám, ale prinieslo aj veľa starostí. Stálo ma nielen veľa práce, ale prinieslo mi aj veľa nepriateľov.
Mnohí ľudia si myslia, že v múzeu aj bývate, podobne ako to bolo pri Fullovom projekte galérie v Ružomberku. Vy máte veľký vlastný dom, ste častým návštevníkom múzea?
Ale áno, chodím tam kontrolovať, či niečo neukradli. (smiech). Vážne, už nám ukradli dielo Belgičana Luc Peire, čo bol síce malý exponát, ale vzácny. Samozrejme, aktívne sa podieľam na výstavnej činnosti a programe múzea. Mám veľa osobných kontaktov na významných konštruktivistických autorov, tieto dni trávim s izraelským umelcom Yaacovom Agamom, ktorý by mal v blízkej budúcnosti u nás a vo Viedni vystavovať.
Pred rokom 1989 konštruktívne tendencie neboli veľmi vítané. Ako ste prežili toto dlhé obdobie vy?
Ja som si časom zvykol. Dvakrát ma vyhodili zo zväzu, ale dalo sa, boli štátne zákazky, monumentálky do architektúry. Mali sme rozumných architektov, ktorí vedeli, čo sa tam hodí a čo nie. Samozrejme, že sme nerobili veľké a vážne zákazky, ale projekty typu sobášnych a pietnych siení.
Rok ste pracovne pobudli v Paríži, v roku 1971 rok v Amerike. Prečo ste sa vrátili?
Do Ameriky som dostal osobné pozvanie od manažéra orchestra American Wind Symphony, ktorý videl moje veci na Svetovej výstave v Osake, aby som urobil svetelno-kinetickú kompozíciu k predstaveniam orchestra. VČeskoslovensku to ešte nevyzeralo tak zle. Po návrate som to však oľutoval, práve vtedy nastalo obdobie tvrdej normalizácie.
Vaše umelecké začiatky sa niesli od impresionizmu po futurizmus v maľbe. Ako ste sa dostali ku konštruktivizmu?
Prechod na konštruktivizmus nebol sekom. Vždy ma zaujímal pohyb, aj v mojich prvých impresionistických a neskôr kubistických a futuristických maľbách bol dôležitý. Ku konštruktivizmu som prišiel prirodzenou samostatnou cestou, istý čas to bolo súbežné hľadanie nového. V konštruktivizme som neskôr dospel do štádia, ktoré som nazval dynamický konštruktivizmus a napísal o tom manifest. Chcel som robiť niečo, čo tu nik nerobí. Dať do konštruktivizmu pohyb. A tú snahu mám dodnes.
Z vašich objektov cítiť kvalitnú ručnú prácu. Zaoberáte sa ich výrobou sám, alebo svoje návrhy dávate do rúk odborníkom?
Citlivé elektromotorčeky, zrkadlá a fólie, ktoré sú súčasťou diel, si, samozrejme, nerobím sám. Môj je návrh, a sám ich komponujem do výsledného objektu. Už som uvažoval, že záverečnú manuálnu prácu zverím do rúk nejakému sochárovi či šikovnému technikovi, pretože to zaberá veľa času a človek by mohol robiť na iných veciach. Stále sa však k tomu nemám a trápim sa s tým sám.
Veľa umelcov, ktorí pracovali práve v geometrii, zachádzali od voľného umenia k dizajnu. Nemali ste chuť urobiť aj vy niečo remeselné, napríklad šperk?
Ale áno, urobil som zopár luxusných šperkov pre bohaté dámy vo svete, ale aj zopár pre priateľky, robil som aj dizajn interiérov a vitráže. Každá tvorba týkajúca sa kinetického a svetelného umenia predpokladá určitú remeselnú znalosť.
Na čom aktuálne pracujete?
V súčasnosti robím na maľbách na plátne, a na tzv. grafikážach. Svoje grafiky a péefky recyklujem do nových konštruktivistických koláží. A aj v tých hrá najdôležitejšiu úlohu snaha o pocit pohybu. Som šťastný, že ešte stále objavujem nové. Ten, kto si myslí, že to už našiel, nie je naozaj umelcom, pretože prestáva tvoriť. Preto dúfam, že nenájdem.
ANDREA KOPERNICKÁ
