Čestný člen Medzinárodného olympijského výboru VLADIMÍR ČERNUŠÁK (82 r.) sa chystá do Atén už na svoje šestnáste hry, vrátane zimných. Skúseného funkcionára teší prekonaný vývoj i perspektívy svetového olympizmu, slovenskú športovú realitu však vníma ako bezútešnú.
Na podnet vtedajšieho ZSSR bojkotovalo Československo v roku 1984 olympijské hry v Los Angeles. O účasť na vrcholnom športovom sviatku prišli poprední slovenskí športovci - Pribilinec, Bugár, Szabó, Lohyňa. Po svedomitej príprave napokon na politický nátlak vedenia štátu do Kalifornie necestovali.
Československý olympijský výbor (ČSOV) zdôvodnil neúčasť obavami o bezpečnosť športovcov a znečisteným životným prostredím. Dvadsať rokov po bojkote vyjadril Slovenský olympijský výbor, ktorý je jedným z nástupcov ČSOV, ústami predsedu Františka Chmelára svoju ľútosť nad neúčasťou športovcov ČSSR na OH 1984.
"S poriadnym oneskorením a len symbolicky vyslovujeme ľútosť, že nemohli zúročiť prípravu a zažiť neopakovateľnú, jedinečnú olympijskú atmosféru priateľstva. Verím, že prípady ako Montreal, Moskva alebo Los Angeles sa už nikdy nebudú opakovať," povedal pri predkladaní správy na júlovom 28. valnom zhromaždení SOV František Chmelár.
Vtedajšie Československo, ako politicko-ekonomický satelit bývalého ZSSR, kopírovalo jeho kroky aj v športe. Ako však vyzeral mechanizmus týchto rozhodnutí v praxi?
Išlo viac-menej o politickú otázku. Revanš za Moskvu 1980, ktorú bojkotovali USA (reakcia na inváziu vojsk ZSSR do Afganistanu - pozn. red). Papierovo sa nič neriešilo, nezaznamenalo, neexistuje žiadne uznesenie. Fungovalo to cez stretnutie predstaviteľov národných olympijských výborov a športových organizácií krajín východného bloku. Škoda, československí športovci mali veľkú šancu. Nehovoriac o vtedajšej Nemeckej demokratickej republike, tá by možno aj vyhrala celkové hodnotenie krajín.
Spomínate si na nejakú oponentúru rozhodnutia politikov?
Nie. Nebola nádej na zmenu.
Pri bojkote OH v Los Angeles sa oficiálna demagógia uchyľovala k smiešnym argumentom, že je tam neznesiteľný smog. Pokryteckosť moci sa v plnej arogancii prejavila o dva roky, keď na Preteky mieru vyhnala cyklistov do Kyjeva, úplne v rozpore s tradičnou trasou Praha - Berlín - Varšava. Snažila sa tak obludne presvedčiť ľudí, že po výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyle je tam všetko v poriadku.
Žiaľ, bolo to tak. Znečistenie ovzdušia či obavy o bezpečnosť športovcov socialistických krajín sa v Los Angeles ukázali neopodstatnené. Američania zorganizovali hry perfektne.
Vy ste boli v Los Angeles 1984 už ako člen Medzinárodného olympijského výboru. Ako ste sa tam cítili?
Prevládalo vo mne hlboké sklamanie. Podobne ako u ostatných športovo založených predstaviteľov bojkotujúcich krajín. Žiadne solidárne prejavy či stretnutia sa tam však nekonali. Na olympiáde sa zúčastnili aj niektorí naši ľudia po linke členov medzinárodných športových federácií, rozhodcovia, akreditovaný bol jeden píšuci novinár a jeden redaktor z rozhlasu.
Nemali ste strach, že nastane obdobie definitívnej izolácie na olympijskej scéne? V roku 1986 boli v Moskve prvé Hry dobrej vôle, ktoré mali byť istou náhradou.
Nie. Vtedajší predseda MOV Juan Antonio Samaranch sa už v LA veľmi angažoval, aby sa rozdvojenie hnutia zlikvidovalo hneď na najbližších Hrách 1988. Prispelo k tomu aj to, že v Sovietskom zväze sa k moci dostal Michail Gorbačov. Samaranchovi sa to podarilo, v Soule hry bojkotovali hry už len Severná Kórea, Kuba a Etiópia.
Antagonistický náboj v súbojoch komunistického bloku s kapitalistickým po čiastočnom znormálnení sveta vymizol. Neoslabilo to jeho dramatickosť?
Nie, vynahrádza to pestrosť. Kým v minulosti sa medaily koncentrovali medzi športové veľmoci - USA, ZSSR, Nemecko, Japonsko, Austráliu, v súčasnosti sa výraznejšie presadzujú menšie krajiny.
Nie je etickým problémom účelová zmena občianstva podriadená šanci štartovať na OH?
Nemyslím. Slobodné rozhodnutia jednotlivcov treba rešpektovať. Všetko sa deje podľa pravidiel športových federácií a príslušných olympijských výborov.
Nedávno sa vzpierač Ota Zaremba priznal, že zlato na OH v Moskve 1980 nezískal čistou cestou. Mohol byť článkom koordinovanej činnosti s požehnaním na najvyššej úrovni?
V novej ére Slovenska po rozdelení federácie sa to určite nedialo, predtým nemám o ničom takom vedomosť. Dôležité je, že dnes sa o tom nielen otvorenejšie hovorí, ale ide dôsledne aj po vinníkoch.
Kým ste sa stali čestným členom MOV, pracovali ste v jeho programovej komisii, ktorá má stále dosť roboty, tlak na rozšírenie olympijského programu silnie. V Aténach sa chystá dôležité zasadnutie, čo od neho očakávate?
Mnoho dynamicky sa rozvíjajúcich mladých športov sa usiluje dostať na olympijskú scénu, tie, ktoré sú v programe, zase nechcú vypadnúť. Plynú im z toho značné výhody. V Aténach sa budú schvaľovať nové kritériá. Do konca roka sa potom rozhodne, ktoré športy sa vylúčia a ktoré ich nahradia. Počet športov na letných hrách nesmie prekročiť 28. Zimná sedmička sa dá ešte teoreticky zvyšovať. Limit počtu športovcov je stanovený chartou na 10 000 až 10 500. Tieto počty limitujú aj počet disciplín. Najviac ohrození - bejzbal, softbal, moderný päťboj sa však všemožne bránia. Problémom ostáva aj vodný slalom.
V čom spočíva, ide o náš najmedailonosnejší šport?
Že stále nie je dostatočne celosvetovo rozšírený. Vodácke zariadenia sú navyše náročné na výstavbu a prevádzku. Federácia však na druhej strane naberá na aktivite a snaží sa rozrastať.
Najvážnejší noví adepti ?
Najväčšie ambície má golf.
Olympizmus, zdá sa, prekonal úskalia politického zneužívania, megalománie, extrémnej komercie prerastajúcej do šoubiznisu, vyhýba sa dopingovej priepasti. Mohol by v budúcnosti svietiť ako humanizačný maják spájajúci športový hi-tech s klasickými antickými ideálmi. Ste náklonený takejto vízii?
Prečo nie? Olympizmus sa vo svojom vyše storočnom novodobom vývoji naozaj preniesol cez viacero kríz a má perspektívu. Najnovšie razantne vyšiel do ofenzívy proti dopingu. Dôležité tiež je, že vie zohnať dostatok finančných prostriedkov na podporu celého hnutia. Pomáha národným olympijským výborom, športovým federáciám a usporiadateľským mestám. Zmluvy s televíziou i sponzormi sú dlhodobo koncipované, preto kandidujúce mestá môžu dopredu počítať s lukratívnymi fixnými príjmami. Veľmi prosperujúci je TOP program, ktorý ide cez olympijskú solidaritu a pomáha najmä národným výborom. To nie sú zanedbateľné peniaze.
Slovensko dvakrát neúspešne kandidovalo na usporiadanie zimnej olympiády. Má to ešte význam?
Má, ekonomický model so spomínanými garanciami zo strany MOV je pre každého zaujímavý. Do úvahy by pripadal rok 2014, čo by znamenalo aktivitu už v roku 2007. Obávam sa však, že projekt spoločnej kandidatúry s Poľskom by priniesol viacero komplikácií a nevýhod, ktoré by vyústili do nepriechodnosti.
Ako vnímate slovenský olympizmus v jeho samostatnej ére?
Od roku 1993 sa rozvíja veľmi sľubne, horšie je to so samotným športom a najmä jeho podporou. Žiaľ, je to limitované všeobecnou úrovňou ekonomiky. Bez jej zlepšenia nemôžeme očakávať zásadný obrat ani v športe.
Myslíte, že všetko spočíva iba vo financiách? Nespolieha sa športové hnutie priveľmi na plošnú pomoc centrálnej športovej organizácie či olympijského výboru, ktorá je nereálna? Nemalo by sa začať skôr od samospráv, ktoré sa môžu najskôr pričiniť o prielom v zúfalom stave nevybavenosti masovej základne? Tú máme nekultúrnu, boríme sa s plaveckou negramotnosťou!
Samospráva by do toho išla, športové úspechy sú vždy vyhľadávanou propagáciou a reprezentáciou obce či mesta. Ale kým podniky nebudú solventné a kým sa nevytvorí priaznivejšie legislatívne prostredie na sponzorstvo, nepohneme sa. Spoliehať sa na štátne dotácie nie je cesta. Rezervy sú však aj na úrovni štátnej správy.
Ste azda za ministerstvo športu?
To by sotva niekto schválil, je to zveličené. Stálo by však za úvahu zriadenie samostatného úradu s vlastnou rozpočtovou kapitolou.
Športoví funkcionári tvrdia, že pes je zakopaný v príjmoch zo Športky. Vy?
Súhlasím. Česi boli múdrejší. Ponechali si Sazku a sú na tom neporovnateľne lepšie. Okrem toho majú solventnejšie podniky.
V Aténach nebudeme mať prvýkrát v histórii olympiád zastúpenie v žiadnom kolektívnom športe. Odraz systému?
Presne tak. Rodičia podporujú vlastne iba hokej, tenis, futbal. O ostatné športy veľký záujem nie je. Očividne nám chýba zdravší športový život v školách, ktorý sa zväčša obmedzuje na povinné dve hodiny telesnej výchovy. Systém útvarov talentovanej mládeže sme mali vymyslený dobre, verím, že ho znovu oživíme. Problém je aj v tom, že mládež má širšiu paletu záujmov. A tiež v nedostatočnom ohodnotení pedagógov. To sme už v začarovanom kruhu celospoločenských problémov.
Vaše najkrajšie zážitky zo šestnástich olympiád?
Keď som z brehu naživo sledoval jedinečné zlaté jazdy vodných slalomárov Michala Martikána v Atlante a bratov Hochschornerovcov v Sydney. A úžasne dramatický desaťboj v Barcelone 1992, kde Robert Změlík tesne zdolal domáceho Peňalvera. Keby vyhral on, najlepších na stupňoch víťazov by dekoroval španielsky kráľ. Zásluhou Změlíka som však dostal prednosť pred kráľom ja.
Vladimír Černušák
Narodený: 25. 11.1921 v Novom Meste nad Váhom. Univerzitný profesor.
1969 - 1983. Predseda Slovenského výboru Československého zväzu ČSZTV.
1969 - 1992. Podpredseda ČSOV.
1981-2001. Člen MOV, programová komisia.
1992 - 1999. Predseda SOV.
1999. Čestný predseda SOV.
2002. Čestný predseda MOV.
Olympijské bojkoty
1976 Montreal
Zo 116 prihlásených krajín 24 odrieklo účasť. Dvadsaťdva krajín Afriky sa tak rozhodlo preto, lebo nebol z hier vyradený Nový Zéland, ktorého ragbyový tím podnikol turné po Juhoafrickej republike. Ešte pred hrami MOV vylúčil Rodéziu pre rasovú politiku, nezúčastnila sa napokon ani výprava Taiwanu.
1980 Moskva
30 krajín odrieklo účasť, 33 ďalších vôbec neodpovedalo na pozvanie Moskvy pre inváziu jej vojsk do Afganistanu. Na hrách sa zúčastnilo iba 80 krajín, menej ako v Ríme 1960.
1984 Los Angeles
Hry bojkotoval Sovietsky zväz ako odvetu za Moskvu a jeho spojenci vrátane Československa (výnimkou boli Rumunsko a Juhoslávia).
1988 Soul
Olympiádu u južných susedov bojkotovala Severná Kórea, solidárna bola Kuba a Etiópia.
