Žiadajú ho o pomoc, často aj v prípadoch, kde nemôže vypomôcť. Obľúbený je aj medzi novinármi, ktorým je väčšinou vždy ochotný odpovedať, aj na nepríjemné otázka. S výnimkou prípadu, kedy by prílišná úprimnosť mohla zmariť vyšetrovanie. Denne bojuje s organizovaným zločinom a myslí si, že polícia si najprv musí zaslúžiť dôveru občanov, až potom môže žiadať navýšenie štátneho rozpočtu a vyššie platy. Prvý policajný viceprezident Jaroslav Spišiak.
Zmenil sa váš život, odkedy ste prvým policajným viceprezidentom?
"Radikálne nie. O organizovaný zločin som sa intenzívne zaujímal už roky. V Dunajskej Strede, kde som bol okresným riaditeľom, nie je organizovaný zločin uzavretý, ale je prepojený aj na zahraničie. Akurát sa mi vzhľadom na kompetencie otvorili nové možnosti, ako s ním bojovať. Môžem riadiť odhaľovanie a dokumentovanie zo širšieho pohľadu."
Odkedy ste nastúpili do funkcie každú chvíľu informujete o rozložení nejakej skupiny. Prispôsobil sa organizovaný zločin tomu, že ste vo funkcii práve vy?
"Neviem, či práve tomu, ale všetko sa zmenilo. Boj s organizovaným zločinom nie je vecou jednotlivca, ale vecou tímu, nasadenia všetkých prostriedkov, voľného času. Niektorí policajti chceli bojovať so zločinom aj predtým, ale nie vždy mali na to možnosti. Vždy, keď sa blížilo vyvrcholenie vyšetrovania ale pre niektoré vrstvy to nebolo žiaduce, tak sa kládli rôzne prekážky. Nechcelo sa ísť až na hranu ostria."
Teraz už nenarážate na prekážky? Všetko funguje tak ako má?
"Najkomplikovanejšou prekážkou bola nejednotnosť riadenia operatívnych pracovníkov a vyšetrovateľov. Nie vždy sa konalo načas a efektívne. Organizovaný zločin si nachádza kontakty na miestach, ktoré umožňujú páchať trestnú činnosť alebo zmariť jej odhalenie, čiže na polícii, prokuratúre, v súdnictve, či v miestnych štátnych orgánoch. V lokalitách, kde pôsobili štruktúry organizovaného zločinu, mali tieto kontakty vybudované. Začiatkom roka 2002 sa miestne pôsobenie prelomilo - vytvorili sa špecializované tímy a nasadili sme ľudí z iných teritórií, ako je to, v ktorom zločinci pôsobili. To bolo základom úspechu. Najradikálnejší zlom je, že Úrad boja proti organizovanej kriminalite má vlastných vyšetrovateľov s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorí nie sú previazaní na dané územie."
Prípad jedného znásilnenia, o ktorom nedávno písal denník SME, ale hovorí o tom, že pri klasickej kriminalite prepojenia na miestnu políciu ešte vždy existujú. Potencionálni páchatelia, o ktorých miestni ľudia hovoria, že sú mafiáni, si s policajtmi tykali, telefonovali, potľapkávali sa.
"Musíme to zmeniť, ale prelomiť prepojenie policajtov s takzvanými mienkotvornými osobami je dlhodobý proces. Nikdy to nebude úplne prelomené, lebo vždy musí existovať miestna polícia, okresné a krajské riaditeľstvá. Všetka kriminalita sa nemôže riešiť z centrálneho pracoviska v Bratislave. Dlhé roky boli, možno účelovo, ponechávané miestne zoskupenia tak ako sú. V roku 1996 boli zrušené celoslovenské celky, boli vytvorené krajské riaditeľstvá, ktoré mali teritoriálnu pôsobnosť. Kládol sa dôraz na to, aby sa miestni poznali a nerobili sa obštrukcie, keď sa nejaký policajný šéf stretával s mienkotvornými osobami, i keď navonok nevinnými, ale v pozadí páchajúcimi minimálne ekonomickú trestnú činnosť. Keď sa objavilo podozrenie, miestne prepojení sa snažili takéto prípady prideľovať najmenej zdatným policajtom. Tých, ktorí na podozrenia prišli, poverovali komplikovanejšími prípadmi, tak, aby nemali čas riešiť to, čo sa riešiť nemalo. Kládol sa dôraz na percento objasnenosti, pričom to je ten najposlednejší úkaz v efektivite policajnej práce."
Kládli ho ale policajní šéfovia, nie?
Áno. Iné súvislosti nehrali úlohu.
Myslíte si, že teraz sa miestne prepojenie vytratí?
Vidím, že sme v pozícii zlomu. Situácia sa začína stabilizovať, čistiť. Verejne a v médiách sa poukazuje na tých, čo konajú nesvedomito a sú niečím ovplyvnení. Robia sa personálne výmeny. Všetko smeruje k tomu, aby sa miestne prepojenia pretrhli a aby policajti konali spravodlivo. Keď podriadení vidia, že nadriadený posedáva s mienkotvornými osobami na verejnosti alebo sedia uňho celý deň v kancelárii, tak sa správajú ako šéf. Nájdu si svoje partnerské vzťahy na nižších úrovniach. Hliadkový policajt s hliadkovým mafiánom.
Kto vymyslel názov mienkotvorné osoby?
Ja som to tak počul. Keď som bol okresným riaditeľom, pozvali ma na jedno stretnutie s tým, že na ňom budú mienkotvorné osoby okresu. Odmietol som tam ísť, takisto ako som odmietol ísť na akékoľvek iné stretnutie podobných ľudí. V minulosti neboli stanovené hranice odkiaľ pokiaľ, čo sa môže, čo je taktické, netaktické. Teraz sme z ničoho nič stanovili hranice a zisťujeme, že málokto zodpovedá stanoveným kritériám. Ani za to možno nemôže, lebo sa vyvíjal v priestore, kde žiadne hranice a kritériá neboli.
Vy ste sa vyvíjali tiež v takom priestore a hranice rešpektujete. V čom je teda problém?
Ja som sa asi vyvíjal iným smerom. Ale nedošlo to len mne, no aj mnohým iným. Je veľa svedomitých policajtov, ktorým bolo zakazované efektívne pracovať. Ja som mal možno šťastie, že som bol dosť skoro v pozíciách, kde som sa mohol rozhodovať sám. Nemusel som poslúchať príkazy a pokyny nikoho. Postupoval som podľa vlastného presvedčenia. Ignoroval som zaužívané pravidlá a stanovil som si vlastné. Niekedy som bol podriadenými napádaný, že vydávam pokyny v rozpore so zákonmi. Analýzy však nakoniec ukázali, že nič nebolo v rozpore, len to bolo niečo nové a iné v hodnotení práce.
Nie je to nebezpečné? Vymykať sa zaužívaným pravidlám, ktoré každému nadelia, každý dostane to svoje? To zlo okolo sa vás mohlo rozhodnúť zlikvidovať, nie?
Aj sa veľakrát rozhodlo. Je ťažké vybočiť. Akonáhle človek vybočí a núti k tomu ostatných, tí to nechcú pripustiť. Pridržiavať sa pravidiel je vždy ťažšie, ako sa nechať unášať davom, to chce sebazaprenie. Hlavný je problém s minulosťou, ktorú sa tí, ktorým to prekáža, snažia objaviť. Na každého niečo hľadajú. Preto je dôležité, aby človek nemal v minulosti nič, za čo by sa mohol hanbiť. Keď je človek čistý, je voľný, nemá zaviazané ruky.
Je pre podsvetie problém vás fyzicky zlikvidovať?
Nie, ale je otázne, či to vyrieši situáciu. Vývoj je tak ďaleko, že sa už nedá zvrátiť. Táto spoločnosť to už nedopustí. Aspoň verím, že je to tak.
Niekto sa policajtom ani nečuduje, že berú od podsvetia napríklad desaťtisíc mesačne, veď majú nízke platy. Oplatí sa vôbec byť policajtom?
Policajná práca nie je ako hociktorá iná, je to poslanie. Ide o česť, vôľu a svedomitosť. Presne to definoval Dzeržinskij, i keď bol zakladateľom KGB. Policajt musí mať tri veci - chladnú hlavu, planúce srdce a dokonale čisté ruky. Keď jedno z nich chýba, tak to nefunguje. Na jednom služobnom stretnutí som policajtom v Dunajskej Strede povedal, aby zbytočne nesnívali o cieľoch a plánoch, ktoré nemôžu mať, aby snívali iba do výšky svojich platov a ak majú vyššie ciele, nech idú pracovať inde. Niektorí kamaráti mi to potom aj vyčítali - že im beriem ilúzie, plány a chuť do života. Tí svedomití si totiž uvedomili, že nepostúpia. Je vinou štátu, ak nepožaduje, aby bola polícia taká uznávaná, že nebude hanbou zvyšovať rozpočet pre ministerstvo vnútra. Myslím, že toto sa nám už podarilo. Ale prelomiť bludný kruh musela polícia. Najskôr musíme dokázať, že stojíme za dôveru a podporu a až potom ju žiadať. Už v tomto roku sme dostali zvýšený rozpočet a nikto neprotestoval. Poslanci sa nehanbili žiadať vyšší rozpočet pre políciu a ostatní to podporili. V minulosti to bolo nemysliteľné, všetci presadzovali peniaze len pre zdravotníctvo, školstvo, sociálnu sféru. Občania sa však prvom rade potrebujú cítiť bezpečne a základnou úlohou štátu je im tento pocit zabezpečiť.
Viac peňazí ale nešlo na platy policajtov, tie sú stále nízke.
Zatiaľ je to prvá fáza. Peniaze sme prerozdelili na rozvojové programy, systémové opatrenia, ktoré sme nevyhnutne už roky potrebovali. Ak sa to takto bude vyvíjať, budeme investovať ďalej. Vnútro bolo dlho finančne poddimenzované a je veľa medzier, ktoré treba doplniť.
Myslíte si, že občania sa cítia už bezpečne?
Ešte asi nie úplne, ale aspoň vidia, že tu existuje polícia, ktorá sa o to snaží. Vidia nádej. Občan pociťuje nebezpečie vtedy, keď jemu osobne niečo hrozí. Keď mu napríklad vykradnú chatku, ale tiež, keď sa rozkrádajú miliardy. A to je oveľa nebezpečnejšie, ako tie chatky.
Vy máte pocit, že ľudia dôverujú polícii?
Chodia sem, píšu. V mnohých prípadoch sú to situácie z pohľadu polície už neriešiteľné. Ide o občiansko-právne, obchodno-právne veci, ktoré možno ani nie sú trestnými činmi alebo sú už premlčané. Veľakrát je už napríklad právoplatné rozhodnutie súdu a nedá sa s tým nič robiť. Nemôžeme vyriešiť všetko naraz, nedá sa to. Musíme mať priority a riešiť tie najchúlostivejšie veci.
Stalo sa vám, že tým, že ste sa na problém pozreli, ste človeku pomohli?
Stáva sa to často. Ale aj to, že napriek tomu, že som sa na to pozrel, sa to už vyriešiť nedalo. Skôr by som chcel poukázať na to, ako by sa mali správať miestni policajní šéfovia, že by z nich malo sršať to, ako veľmi chcú občanovi pomôcť.
Z nich ale skôr srší to, že páchateľ je až do rozsudku nevinný, treba sa k nemu správať čo najmilšie, obeť je skôr ako keby vinná, lebo im len pridala roboty.
Niekedy občania začnú problém riešiť, až keď je neskoro. Problémy spoločnosti nevyrieši policajný zbor, aj keby sme všetci do jedného boli najčestnejší. Bez toho, aby sa do tohto boja zapojili všetky ostatné kompetentné orgány to nepôjde.
Ľudia, ktorí podplácajú alebo odmietajú svedčiť, sú tiež súčasťou zločinu. Prečo?
Kým neplatili žiadne pravidlá, morálne, ľudské, mnohí sa snažili dopracovať k majetku akokoľvek, aj uplácaním, presadzovaním sa v politike. Teraz je ťažko stať sa z ničoho nič čestným. Mnohí predstavitelia organizovaného zločinu, ktorí nadobudli majetky všelijakým spôsobom, by teraz radi boli čestními podnikateľmi. Sám Rockefeller nadobudol majetky aj korupciou, vraždami. Potom sa snažil pomáhať, venoval sa charite a spoločnosť zabudla, ako sa k tomu dopracoval.
Manželka zavraždeného mafiána Jozefa Svobodu tiež rozprávala, ako jej muž kupoval vagóny ovocia a rozdával po domovoch. Rovnako aj Mikuláš Černák.
Dávajú. Niektorí podporujú dôchodcov, kúpia im fúru uhlia, zabezpečia, aby im pokopali záhradu, v krčme zaplatia každému. To je všetko len na oklamanie. Organizovaný zločin môže pôsobiť len vtedy, ak v spoločnosti existuje pocit neistoty a pocit strachu.
Ako sa verejnosť správa v iných krajinách? Prečo je v Británii policajt uznávaný človek a u nás nie je?
V Británii vznikol policajný zbor počas priemyselnej revolúcie. Do Londýna sa prisťahovali robotníci, žili v zlých podmienkach, robili neporiadok, opíjali sa, ľudia sa ich báli. Polícia vznikla, aby s nimi robila poriadky, čiže vznikla, aby pomáhala ľuďom. Policajti dokonca nemali ani zbrane. V iných štátoch to robila armáda alebo tajná služba. Armáda, to nie je služba verejnosti, ale štátnej moci. V Londýne vznikol tlak zdola. U nás sa to vyvíjalo od vrchu. Náš policajný zbor bol militantne ladený, vznikol v Rakúsko-Uhorsku na spôsob vojenského zoskupenia a v prvom rade chránil štát a štátnu moc. Úplne nás zaklincoval socialistický režim, keď polícia chránila len štátnu moc. Bude trvať roky, kým si občania uvedomia, že polícia je tu pre nich. A polícia sa tak samozrejme najskôr musí správať, že je tu na ochranu občanov a nie na ochranu mienkotvorných osôb.
Je reálna šanca, aby tu nebolo podsvetie? Veď aj keď niekoho zatvoríte, hneď ho nahradí niekto iný a opakuje sa to stále dookola.
Organizovaný zločin existuje od vzniku ľudstva. Štát určitým spôsobom obmedzuje slobodu občana, ktorej sa občan dobrovoľne vzdal. Štát určuje kritéria. Ak určí, že drogy sú nezákonné, určí dane, clá, zakáže prostitúciu, vždy budú existovať ľudia, ktorí sa toho nebudú chcieť dobrovoľne vzdať. Budú chcieť drogy, prostitútky. A na nich parazituje organizovaný zločin. Slováci napríklad po novembri nemali toľko peňazí, aby si kúpili luxusné vozidlá. Ale chceli ich, lebo v zahraničí sa za škodovky hanbili. Nastúpil organizovaný zločin a autá im zabezpečil. Lacné, kradnuté, prerobené, nelegálne dovezené. Keď chcú brať ľudia drogy, organizovaný zločin ich zabezpečí. Takisto aj prostitútky. Najtypickejší príklad je, keď v Amerike zakázali úplne požívať alkohol. Okamžite nastúpil organizovaný zločin, načierno ho doviezol, vyrobil, predával a zarábal obrovské peniaze. Štát napokon prohibíciu zrušil. Kým budú občania na takej nízkej sociálnej úrovni, že si nebudú môcť dovoliť kúpiť, čo chcú a budú chcieť napĺňať svoje materiálne túžby, organizovaný zločin bude mať z čoho žiť. Je to kolotoč."
Ale to musí byť pre vás dosť pesimistické. Ak je to stály kolotoč, aký význam má bojovať s tým?
Obrovský. Existencia zločinu je podmienená dopytom. Zločinci však potrebujú nelegálne získané peniaze legalizovať, to znamená korumpovať, dopracovať sa k legálnym pozíciám. Tu musí nastúpiť polícia, aby preukázala, že tento získal peniaze trestným činom, aby sa nikdy nemohol stať slušným občanom. Mantinely musí vytvoriť spoločnosť.
Tá ich vytvára aj tým, koho volí, nie? Keby bol Mečiar predsedom vlády, Gustav Krajči ministrom vnútra, tak vy by ste neboli policajným viceprezidentom.
To neviem, ale aj preto hovorím, že je to vecou celej spoločnosti. Môže povedať, aká bude vláda, kto bude rozhodovať o našich spoločných veciach.
Čo robíte vtedy, keď na vás to zlo doľahne? Nemávate pocit, že už ďalej nechcete bojovať?
Ani nie. Počkám, kým príde niečo povzbudzujúce, že sa nám niečo podarí, rozložiť skupinu, dostanem nejaký ďakovný list, povzbudí ma to a uvedomím si, že naozaj stojí za to, bojovať za všetkých.
Kto je to
Jaroslav Spišiak sa narodil 4. 10. 1964. Vyštudoval policajnú akadémiu a potom pracoval na rôznych policajných oddeleniach. Bol inšpektorom poriadkovej polície, starším právnikom, riaditeľom vnútorného oddelenia, starším referentom špecialistom. Od 1. 12. 1998 do 30. 9. 2001 bol okresným policajným riaditeľom v Dunajskej Strede. Od 1. októbra 2001 je prvým policajným viceprezidentom. Vo funkcii nahradil Imricha Angyala. V máji 2003 bol povýšený na plukovníka.
Autor: Text: MONIKA ŽEMLOVÁ / Foto: PAVOL FUNTÁL
