Je leto, znova sa objavujú kruhy v obilí a ľudí, dúfajúcich, že sa v takom kruhu stretnú s mimozemšťanom, sa zmocňuje každoročné sklamanie, keď sa im to nepodarí. Chápem ich.

O to viac, že každý človek sa narodí s nejakou poruchou a ja mám takú, že svet mi pripadá ako bludisko. Nikam neviem trafiť a vždy sa poberiem opačným smerom.
Ešte ako študentka žurnalistiky dala som si rande s človekom, s ktorým som mala robiť rozhovor. Stretli sme sa pod novým mostom a vyviezli sme sa do kaviarne Bystrica. Kruhová kaviareň mala vtedy uprostred mohutný bar, takže z jedného miesta bolo vidieť len na pár ďalších stolov. Usadili sme sa pri jednom stolíku, a kým prišiel čašník, odskočila som si ešte prepudrovať nos. Keď som sa vrátila, môj spoločník tam nebol. Pomyslela som si, že si asi tiež pudruje nos, sadla som si, vybrala blok a čakala. Neprichádzal. Zato však prišiel čašník: „Čo si dáte?" „Zatiaľ nič, čakám na partnera." Ubehlo ďalších dvadsať minút a partnera stále nikde. Nevedela som si to vysvetliť. Urazil sa? Veď som mu ešte nepoložila ani jednu otázku. Možno sa rozhodol, že interview neposkytne. Takto sa to však nerobí. Využiť neprítomnosť mladej novinárky a zmiznúť. Zbalila som blok a nahnevaná som sa pobrala preč. Kráčajúc po kruhovej kaviarni som zrazu zazrela svojho človeka v druhej polovici kruhu, ako sa tiež práve chystá odísť. Keď ma zbadal, nedokázal skryť hnev. „Čo si vlastne myslíte? Dokedy som mal čakať? Môj čas je vzácny!" „Prepáčte, netušila som, že si odsadnete!" bránila som sa. „Nepohol som sa z tohto miesta, odkedy sme sem prišli."

Všetko bolo zrazu jasné! Nielen s mimozemšťanom - ani s pozemšťanon sa nám niekedy nepodarí stretnúť, keď máme orientačnú poruchu a keď si s ním dáme rande v kruhovej kaviarni. Aj človek so vzácnym časom sa musel rozosmiať nad tým, čo sa nám prihodilo, a zvolal: „Ostávam, že ste to vy!"

Asi sa, priatelia, s mimozemšťanmi miniete aj tohto roku. Ale nič to - vždy sa nájde pozemšťan, ktorý na vás počká a rád si s vami o tom podebatuje pri kávičke.