Ak chlapec na pobyte v diagnostickom centre poruší pravidlá, napríklad utečie uprostred noci a opije sa, za trest ho zavrú do takejto „izolačky“, kde by mal premýšľať nad svojím činom. 16-ročný Viktor však tvrdí, že to pomôže iba tomu, kto sa bojí uzavretých miestností. „Ja chodím do izolačky rád, lebo sa tam vždy v pokoji vyspím.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
„Ekonomická situácia niektorých rodín je taká zlá, že v škole po veľkej prestávke ostáva v triede pár detí vyberať z košov nedojedené desiaty,“ povedala SME sociálna kurátorka, ktorá si neželá byť menovaná. „Aj preto vždy rozlišujem medzi deťmi, ktoré kradnú z núdze, a tými, ktoré kradnú z roztopaše alebo nudy. Navrhla som niektorým školám, aby deťom, čo nemajú zaplatené obedy v dôsledku hmotnej núdze, dávali bezplatne polievku. Niekde to robia, niekde nie.“
Problémov je viac, riešení menej
Pani, ktorá už 25 rokov pomáha ľuďom v núdzi, tvrdí, že za socializmu sa problémy riešili lepšie ako dnes a bolo ich aj menej. „Dnes sa bagatelizujú a neriešia. Legislatíva je zastaralá a nevyhovuje súčasným podmienkam. Mnohé problémy sa neriešia vôbec – záškoláctvo, rómske osady. Rodia tam trinásť-štrnásťročné dievčiny, ale ešte som nepočula, že by bol niekto odsúdený za zneužitie maloletej.“
V rodinách, ktoré trpia sociálnou núdzou, v nekompletných rodinách, všade tam, kde niečo zlyháva, treba čo najskôr pomôcť, aby problémy nenarastali. Tu by mali nastúpiť sociálni pracovníci. V teréne je ich však veľmi málo. Ich práca je nedocenená a platovo podhodnotená.
„Niekedy za mnou prídu rodičia so želaním, aby som do hodiny umiestnila ich dieťa do reedukačného alebo diagnostického domova. To však nie je také jednoduché. Nedajú si to vysvetliť, vyhrážajú sa, sú agresívni. Podobne je to i v rómskych osadách, ktoré navštevujem. Za túto prácu nemám žiadny rizikový príplatok.“
Mužský vzor je najmä pre chlapcov dôležitý
Podľa psychologičky Jany Poláchovej z Diagnostického centra pre mládež v Záhorskej Bystrici, začiatok problémov väčšiny chovancov vidí najmä vo vrodených poruchách, ktoré sa často neliečia ani neupravujú. Naopak, v nekompletných rodinách sa ďalej rozvíjajú. Problémom je podľa nej i časté i zlyhávanie otca v rodine.
„Mama nech sa snaží, ako chce, otcom nikdy nebude. Nevýrazné otcovské typy, alkoholici, otcovia, ktorí často nie sú doma – tí všetci prenechávajú dominantnú rolu na matku, čo nie je dobré. Chlapcom to ide po čase na nervy, lebo matka má byť iná – milá, chápajúca. Tu je asi začiatok, keď mladý chlapec začne hľadať svoj vzor inde.“
Aj sociálna kurátorka tvrdí, že ohnisko problémov mladých treba hľadať v rodine. „Rodičia pri výchove detí často zlyhávajú. Okrikujú ich, nič im nevysvetľujú. Často ich vychovávajú aj bitkou. Čoraz viac detí chodí poza školu – a nik nevie, ako to riešiť.“
Škola im ide na nervy, lebo v nej zlyhávajú
„Chlapci, ktorí sa k nám dostanú, takmer bez výnimky neznášajú školu, lebo sú v nej neúspešní,“ vysvetľuje Jana Poláchová. „Ak má dieťa napríklad poruchu čítania, číta ťažko, je horšie ako priemer v triede, dostáva zlé známky. A tak radšej prestane čítať úplne. Problémy sa navyšujú, až si nakoniec povie – načo tam budem chodiť? V telke dávajú stále tie isté filmy, tak ide na ulicu a už sa to začne. Tam totiž nestretne jednotkára, ale chlapca s podobnými problémami, ako má on.“
Začína sa život v partii a odtiaľ je už len krôčik ku kriminalite. „Silnejú rovesnícke väzby, budujú sa vzťahy. A keď niekto príde na nápad niečo ukradnúť, povedia si: Prečo nie, dnes predsa kradne každý. Na prvýkrát im to väčšinou vyjde, takže prvú adrenalínovú bombu majú za sebou. Sú posilnení a idú ďalej,“ pokračuje J. Poláchová.
Krádeže, násilné činy, ublíženie na zdraví – ich počet stále vzrastá, a to aj u mladých ľudí. V Ústave pre výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých v Sučanoch sedí momentálne 89 odsúdených mladistvých mužov, žiadna mladistvá odsúdená žena. Vo výkone väzby je 97 obvinených mladistvých mužov a 1 obvinená mladistvá žena.
Deti si treba viac všímať
„Deti nezačali mať problémy, keď mali 15-16, ale skôr. Mali by sme byť všímavejší, doma aj v škole. Už pri drobných ťažkostiach sa dieťaťu venovať, predísť vážnejším. Ono vie presne povedať, čo mu je, keby sa ho na to niekto opýtal. Ale nás učia, aby sme nikomu nedôverovali, tak to držia v sebe, nesťažujú sa. A potom sa tu taký 15-16-ročný ocitne, a všetci od nás očakávajú, že švihneme čarovným prútikom a on začne pekne sedieť, prestane fajčiť, piť a zvládne gymnázium za jeden rok,“ hovorí Poláchová.
SOŇA REBROVÁ
