Rudolf Chmel Moje slovenské pochybnosti * Kaligram * Bratislava 2004
Žiaľ, nie som zasväteným znalcom problematiky slovensko-maďarských či slovensko-českých vzťahov, ktorej je kniha Rudolfa Chmela Moje slovenské pochybnosti prevažne venovaná, a nemôžem teda jeho úvahy po vecnej stránke korigovať ani dopĺňať. Ťažisko a význam Chmelových esejí však nie je v historiografickej objavnosti či dôkladnosti, on svoju znalosť niektorých kľúčových úsekov slovenských dejín využíva predovšetkým na zamyslenie nad tým, ako tieto úseky vnímajú a reflektujú Slováci, prípadne aj Maďari a Česi, ktorí im vtedy boli najbližšími partnermi či protihráčmi. Preto sa domnievam, že ak už nie odborné vedomosti, tak príslušnosť k slovenskému národu mi dáva oprávnenie na týchto pár poznámok.
Národné traumy
Slováci iste nie sú jediným národom, ktorý pred poznaním minulosti dáva prednosť jej mýtizovaniu, ale sú jedným z mála takých, ktorí dovolia, aby im mýty aj v súčasnosti zasahovali do praktickej politiky. Neviem, či sa dá psychoanalýza aplikovať na celé národy, ale obrazne by som povedal, že neschopnosť prijať dejinné udalosti ako hotovú a dokonanú vec, ako fait accompli, svedčí o nejakom kostlivcovi zahrabanom do podvedomia a narýchlo prekrytom vrstvou rozprávok a legiend. Možno je tých kostlivcov viac a rôznych, za všetkými však ako spoločného menovateľa tušíme nedostatok zdravého sebavedomia a z neho vyplývajúcu ukrivdenosť: keď sa nám zdá, že sa nemáme čím iným, chválime sa aspoň svojím utrpením.
Namiesto poučenia odniesli sme si z dejín traumy a komplexy - Slováci traumu tisícročnej poroby či komplex mladšieho odstrkovaného brata, Maďari zasa traumu Trianonu, Česi traumu nemeckej rozpínavosti, a v stredoeurópskom regióne by sme iste našli ešte veľa ďalších príkladov. Priznám sa, že tento genetický či kultúrny prenos tráum celkom nechápem, veď generácie, ktoré oné domnelé či skutočné krivdy zažili na vlastnej koži, už v podstate vymreli, a oveľa pustošivejšie skúsenosti s komunizmom, ktoré má väčšina národa ešte takpovediac zadreté pod nechtami, očividne podobnú traumu nevyvolávajú. Že by sme na ňu zatiaľ nemali čas, lebo práve zahrabávame ďalšieho kostlivca? Rovnako smiešna mi však pripadá aj druhá strana tejto traumatickej mince, historický meakulpizmus, ktorý núti napríklad dnešného japonského premiéra, aby sa pri návšteve Južnej Kórey ospravedlnil za zločiny spáchané v čase druhej svetovej vojny. Je, myslím, príznačné, že toto ospravedlnenie vyvolalo novú búrku odporu. Aký má zmysel, aby sa jedna vláda v súčasných podmienkach ospravedlňovala za hriechy inej vlády, ktorých sa tá dopustila v úplne odlišných podmienkach?
Dejiny sa nedajú oddiať a nepoznajú kategóriu spravodlivosti, preto sú úsilia nastoliť spravodlivosť so spätnou platnosťou jalové. Dôležité je jedine úprimné odhodlanie nedopustiť vznik takých vlád a takých podmienok, ktoré vedú k neprávostiam a zločinom, či už v medzinárodných, alebo vnútroštátnych reláciách.
Trpezlivé rozmotávanie
Prepáčte, dal som sa strhnúť; toto sú, pravdaže, nie Chmelove, ale moje slovenské pochybnosti. Inšpirovali ich síce eseje Rudolfa Chmela, ale tie sú na rozdiel od mojich výlevov triezve a pevne zakotvené v minulej i dnešnej realite.
Dlhoročná prax slovenského hungaristu, ako aj pôsobenie v role diplomata a pedagóga na najprestížnejšej českej univerzite mu umožnili dôkladne sa orientovať v oboch stranách problému a dodali jeho pohľadu potrebnú vyváženosť a uvážlivosť. Jadro jeho úvah však celkom prirodzene smeruje do nášho národného spoločenstva. V statiach, ktoré vznikli zhruba v priebehu posledného desaťročia, Rudolf Chmel trpezlivo rozmotáva zauzleniny mýtov, tráum a komplexov a usiluje sa nájsť koniec nitky, na ktorom sa hrčkavenie našich vzájomných vzťahov s najbližšími susedmi začalo, i zistiť, ako a prečo k nemu došlo.
Úporná návratnosť tých istých tém a motívov nasvedčuje, že to nebude úloha ľahká ani krátkodobá. Rudolf Chmel však nie je iba akademickým historikom či teoretikom, on skúmané vzťahy zároveň aktívne ovplyvňuje a spoluutvára, a kto pozná jeho diplomatické účinkovanie i jeho osobné väzby s predstaviteľmi maďarskej a českej politickej i kultúrnej reprezentácie, ten vie, že aj vo vzťahoch medzi národmi môžu jednotlivci zohrávať nezanedbateľnú úlohu.
Domnievam sa, že naoko nenápadné spriadanie pavučiny neformálnych medziosobných kontaktov prispieva k odstráneniu nedôvery a vytvoreniu priaznivej klímy medzi národmi oveľa viac ako prázdne politické gestá zmierenia - spomeňme si len, aké napäté vzťahy zavládli medzi Slovenskom a Maďarskom práve po podpísaní medzištátnej zmluvy.
Ak teda Rudolf Chmel raz bude robiť životnú bilanciu, myslím, že v tejto oblasti svojho účinkovania dospeje k potešiteľným výsledkom, aj keď jeho slovenské a iste ani iné pochybnosti život ešte dlho definitívne nerozptýli. Napokon, veď ani naše.
Pavel Vilikovský (1941) spisovateľ. Žije v Bratislave. Vyšli mu napríklad knihy Kôň na poschodí, Slepec vo Vrábľoch, Večne je zelený, Eskalácia citu, Slovenský Casanova, Peší príbeh, Krutý strojvodca a Posledný kôň Pompejí.
