Rómsky koncentračný tábor v Česku.
Arne Mann zo Slovenskej akadémie vied povedal, že hoci sa pripravoval jeden transport s Rómami koncom roka 1944, ten neodišiel pre epidémiu týfusu. "Priamo zo slovenského štátu neodišiel žiadny transport, tie odchádzali z južného Slovenska, z územia, ktoré pripadlo Maďarsku, a smerovali najmä do Dachau."
Nemeckí vojaci riešili epidémiu tak, že "23. februára 1945 na nákladných autách odviezli 25 pacientov pod Drianovú horu, kde ich povraždili", píše Mann v knihe Utrpenie Rómov počas 2. svetovej vojny.
Rómov na Slovensku sa však týkalo rozsiahle obmedzenie občianskych práv. Historička Zuzana Kollárová v Súhrnnej správe o Rómoch píše, že už v júni 1939 ich nariadením vykázali do domovských obcí, zakázali im obchodovať s koňmi, v 1940 Rómom rovnako ako Židom zakázali stať sa vojakmi, v 1941 museli zmiznúť všetky rómske osady z blízkosti frekventovaných ciest, v 1944 mali zákaz cestovať železnicou. Rómovia nesmeli vstupovať do miest, parkov, obchodov, na verejné cesty. Pri porušení zákazov ich bili a ženy strihali dohola.
Rómovia zomierali najmä po vypuknutí SNP, lebo ich, často odôvodnene, pokladali za partizánov. Vo viacerých obciach ich postrieľali. "V Čiernom Balogu boli Rómovia upálení v kolibách a v Krupine na nich podnikli gardisti hromadnú masakru," píše Kollárová.
Počty Rómov nasadených na nútené práce a do koncentrákov, ani počty tých, ktorí to prežili, nie sú známe. "Nikto sa tým nezaoberá, v našich archívoch sa to nenachádza, možno v maďarských, ak vôbec," hovorí Mann.
Rómovia boli v pracovných táboroch, lebo ich automaticky považovali za zločincov a asociálov. "Horský priechod Čertovica stavali Rómovia, boli nasadení aj pri regulácii Váhu, Oravskej priehrade, stavbe železníc," hovorí Mann.
O nasadení na nútené práce rozhodovali často starostovia a notári obcí. Zuzana Kollárová hovorí, že často doplatili najmä kočovní Rómovia, ktorých nechcela žiadna obec. Na druhej strane, obce často svojich Rómov chránili, najmä ak išlo o remeselníkov.
Martin Fotta, sociálny antropológ z Nadácie Milana Šimečku hovorí, že niektorí gazdovia a starostovia sa skutočne Rómov zastali, iné obce však posielali do táborov aj tých, ktorých nemuseli.
Aký bol osud žien Rómov, ktorých odviezli do táborov, nevedno. Fotta narazil pri výskume na príbehy, "ako mali gardisti a vojaci sexuálne návrhy". Znásilnenia považuje za dosť možné, hoci dôkazov niet. K faktom je podľa Fottu ťažké sa dopracovať aj preto, lebo "rozprávať o znásilnení na lokálnej úrovni, kde gardisti potom skončili spolu s Rómami v roľníckych družstvách, by si málokto dovolil". (haj)
