Drahá E.,
Čas tu u nás plynie ako stojatá voda, do zeme vsiakne, zmizne, zelený povlak zostáva, nič pozoruhodného sa nedeje. Slovo "pozoruhodný" však naznačuje, že treba dávať pozor. Kto si všíma, všeličo uvidí. Tak napríklad: na našej prechádzkovej ulici Applewood medzi záhradami a bungalovmi som predvčerom (keď sme tadiaľ s Dušičkom cupkali), zazrela vari jedinú slivku v Guelphe. Bola mladá, možno prvý raz zarodila, celá obsypaná nádhernými striebornofialovými slivôčkami. Hneď sa mi zachcelo spievať ódu na slivku.
Aby si rozumela: tu sa patrí mať na záhrade okrasné stromy, kríky, byliny. Ak za domom uvidíš, že sa po drôtoch ťahá vinič, po kolíkoch šplhá fazuľa, vedľa kôpor a po zemi opulentné, bujné zelené listy rebarbory, môžeš sa staviť, že tam bývajú Taliani, Gréci a ďalší takí Slovania.
Slivku som si všimla prvýkrát a dlho, ticho som stála za plotom. Na našinca pred takou parádou hneď padne nostalgia. Vynoria sa mladé roky, keď sme sa túlali alejami, stromoradím popri cestách a bez výčitiek šklbali slivku za slivkou. Ilegálne, chladom iskrivá sladká šťava nám tiekla po bradách.
"Ách."
"Ách!"
Včera zasa čosi spadlo do našej poštovej schránky. Bola to knižočka Tomorrow, ktorú každý mesiac vydáva Reformovaná Cirkev v Oklahome. K nám ju hádže školníčka, Holanďanka z domu oproti, (tá, čo stále zhľadúva zámorské výlety, zatiaľ čo jej školník si v suteréne hladí puky na gatiach do krematória). Holanďanka je kolportér-dobrovoľník a pre časopis si vyberá domce, v ktorých žijú zbožné, pokorné duše. Keďže môj muž sa volá Pokorný, spadáme do jej kategórie.
Na obálke septembrového čísla je vynikajúca fotografia nedohľadných lánov, posiatych žlto-oranžovými hlavami obrovských pampkinov, čiže tekvíc. Vyzerajú ako dračie vajcia z hororu a už nedočkavosťou podupkávajú. Blíži sa noc strašidiel - naše Dušičky. Vtedy existencia tekvíc vrcholí. Vydlabané s príšernými vyrezanými tvárami a sviečkou vo vnútri budú stáť pri prahoch a desiť pútnikov, tiež preoblečených za strašidlá. Holloween je jeden z najpopulárnejších sviatkov.
V knižočke Tomorrow bývajú krátke kázne, na každý deň jedna stránka, hore je titul, a tak ako som ju otvorila, padol mi do očí nápis: God Is A Handkerchief! Boh je vreckovka!
Tí Reformovaní kresťania sú seriózni ľudia, žiadna banda dadaistov, surrealistov, rúhačov programových. Čítala som ďalej a upokojila som sa: náš milý Pánboh je veľká vreckovka, čo osuší všetky slzy, aj tie najtrpkejšie. Utešiteľ, žiaden zožmolený šnuptichel. Citát zo Zjavení (21,4) "On je ten, čo zotrie každú slzu." No dobre.
Ako vidíš, moje fňukanie o dňoch, v ktorých sa nič nedeje, je iba dôkaz o mojej nevšímavosti a lenivosti ducha. Veci sa dejú! A aké!
Toť večer som v televízii videla reportáž: manžel istej veľmi slávnej ženy mal narodeniny a ona preňho ako dar, zorganizovala povolenie zoologickej záhrady, že ten pán môže vstúpiť do klietky s tasmánskym drakom. Plaz pretrváva zvyčajne v katatonickom stŕpnutí, no asi vzrušený návštevou celebrity sa prebral, skočil a oslávencovi odhryzol nohu.
Hneď sa tam vrhli strážcovia, nohu oblude vyrvali, a už húkali sanitky a v špitáli mali pohotovosť. Odhryznutú nohu prišili späť. Televíznemu štábu sa, žiaľ, nepodarilo byť na mieste, keď sa dráma odohrávala. Kamery sa dohrnuli, až keď bolo po čine, ba aj krv zmytá. Vieš si predstaviť, ako ľutovali! Mohli ukázať iba klietku, dosť veľký, dvojito oplotený priestor s betónovou vodnou mlákou. Užili si, len keď mohli nasnímať hrdinu dňa: tasmánskeho draka. Je to jašter veľký zhruba ako aligátor, iba tučnejší, so záhybmi sivej kože pod papuľou, zver ozaj ohyzdný. Už zasa predstieral katatonický spánok, len tu a tam ťažké viečka pootvoril a do kamier sa zaškeril zlomyseľne a uspokojene. Pripomínal generalissima Stalina.
Človek sa musí zamyslieť: čo viedlo hviezdu, aby mužovi k narodeninám zorganizovala také privilégium? Má ho azda za rytiera, čo ako svätý Juraj v brnení môže zväčšiť svoju životnú slávu iba tak, že premôže draka?
Alebo sa manželia stavili, ona ho provokovala: "Ty chudák, ty sušienka, ty padavka úbohá, o čo, že sa do klietky neodovážiš?"
"A o čo, že sa odvážim!"
Potom už nemohol iné než tam vliezť.
Alebo ho kráska na dne duše nenávidí a celý happening zosnovala ako nádhernú pomstu: "Ja ti ukážem, ty idiot! Ja ti tie tvoje idiotské narodeniny osolím, že na ne do smrti nezabudneš!"
A osolila.
A idiot na ne do smrti nezabudne.
Celá tragikomédia môže tiež byť dôkazom, že smotánka sveta je taká rozmaznaná luxusom, taká omrzená radovánkami, že keď chce ozaj zažiť čosi extra, musí si dať odhryznúť nohu od tasmánskeho baziliška.
Táto príhoda ma vedie aj k nedávnemu rozhovoru s kamarátkou Miladkou. V lete bez krkolomností oslávila osemdesiate štvrté narodeniny, ale nedaj sa oklamať číslom, je to stále ohromná fešanda.
Zatelefonovala mi, (žije v Ottawe) a sviežim hlasom švitorila: "Počuj, Jarka, vieš, ako teraz všade razia heslo, že žiť treba nebezpečne? Dosť som o tom rozmýšľala a potom som si povedala dobre! Ak nebezpečne, tak nebezpečne. A už som sa aj rozhodla, že to urobím.
"A čo, preboha? Kúpiš si motorku?"
"Nie, nie."
"Budeš chodiť po vykričaných krčmách a nadväzovať známosti?"
"To vieš, že nie!"
"Začneš hazardovať na burze?"
"Božechráň!"
"Tak čo?"
"Rozhodla som sa, že si kúpim jedno poriadne, pohodlné kreslo!"
"To je ono?"
"Áno."
"A kde je to nebezpečenstvo?"
"No že sa ešte odhodlávam k novým činom! Kto už sa v našom veku znova zariaďuje? A okrem toho, vieš, keď si sadám do svojho starého kresla, zosúva sa mi horná platnička."
"Teraz už rozumiem!"
Vykradnúť sa za noci potajomky (keď už chudák Dušička spí) do nášho krásneho neďalekého parku a tam na tmavej oblohe pozorovať kozmické telesá?
Ten park je vraj v noci jediným hniezdom drogárov - tak mi to šuškala Holanďanka. Odkiaľ to vie, je záhada, sedí za noci doma rovnako, ako sedím ja. No na rozdiel odo mňa vie všetko a vždy najlepšie. Dokonca vedela aj, že drogy tam pašuje známy guelphský vietnamský gang.
Tá novinka mi naočkovala nápad: čo keby som sa ozaj odvážila do toho parku (za noci!) a splašila si tam po rokoch drahocenný spíd, a o vlas unikla (prípadne neunikla) guelphskej protidrogovej polícii?
Mohla by som získať tie zázračné biele kolieska a produkovať zasa znova svieže, svižné texty!
Veď tak sme sa kedysi, všetci nádejní majstri slovenskej literatúry, kŕmili dexfermetrazínom a písali, len tak hučalo. Kamarát Johanides mal celú zložitú procedúru: zapíjať kolieska červeným vermútom, dobre schladeným, trošička minerálky-pribišovky a k tomu vaječné žĺtka, avšak bez soli a vždy na lačný žalúdok. Tie nádherné časy! Také optimistické, také naivné, také nebezpečné! Vlastne asi tá zakázaná jabloň uprostred raja niesla ohnivé jablká celé zo spídu, logicky servírované z papule hada. Nevedomý prvý pár neodolal a osudovo zlovestné pokušenie vábi až dodnes.
Čo iné by som ešte mohla?
Do pochybných krčiem nevleziem (hoci do jednej z nich chodia básnici). Čo by som tam robila, keď moje stupídne obličky mi nedovoľujú piť, nikdy mi nedovoľovali, starí kamaráti - kluboví vtáci - mi to dodnes zazlievajú. Po pochybných známostiach už vôbec netúžim, ba ani básnici ma nevábia. Odolám teda, plná cnosti.
No cnosť sem, cnosť tam, ono je to, Evi, prosté: ja sa do parku aj do krčiem bojím. Ľahko mi je predstierať pevný charakter. Veď by ma tam obrali ako kavky, možno mi aj dokaličili moje drahé okuliare. Ale čo moje vnúčatá? Ich baba - vykričaná narkomanka? Musím zostať pekne v teple, strážiť chudáčika a nanajvýš si čítať torontský Sun, celý zasvätený hororom v Ontáriu.
A kto sú vôbec tie autority, čo razia heslá ako Žiť treba nebezpečne!?
Ja mám dosť nebezpečenstva, keď denne leziem zo schodov, do schodov, brodím sa kanadským snehom, hore sypkým, zospodu ľad. Operujem tiež s vriacou vodou, keď si zalievam (trikrát denne) čaj z paliny a medvedice obecnej, zaručený životabudič. Idem tiež v hlbokej tme ku dverám, keď tam ktosi cengá. Štrbinu otváram, stojí tam vo vetrovke zababušený starý Číňan, strká mi prospekt a pýta sa, či si nechcem dať zaviesť plynový krb. No, krb by sa zišiel, plyn zaviesť tiež, vnuká to hneď iné dramatické možnosti. Keď to však všetko zrátam, vychodí mi, že na nebezpečenstvá mi chýba prebytok bujnosti, aby som ešte osud provokovala. Niečo mi však predsa prichodí na um: nezadržateľne sa blížia moje necudné narodeniny. Čo by som si vymyslela za extra pôžitok? Do klietky s baziliškom - nie.
No možno... čo keby... čo keby som si obstarala nové, veľmi dobré kreslo?
Viem, že jestvujú také, čo v nich telo leží nízko a nohy vysoko, to by sa moje praskajúce cievy zaradovali! Dokonca sú vraj aj také kreslá, čo ku všetkému masírujú zátylok. Poškodenú platničku mám aj ja. Na môj dušu... možno... ja si to kreslo kúpim a budem si v ňom pekne v pohodlí žiť nebezpečne.
Drahá Evi, nežiada sa aj Tebe trochu hazardu? Pamätáš, ako sme si zamladi hovorievali: "Trochu života do toho umierania!"
Objíma Ťa
Tvoja riskujúca.
Jaroslava Blažková (1933) spisovateľka. Žije v Guelphe v kadanskom Ontáriu. Jej najznámejšie knihy sú Nylonový mesiac, Jahniatko a grandi, Ako z gratulačnej karty, Svadba v Káne Galilejskej a z kníh pre deti Rozprávky z červenej ponožky a Minka a Pyžamka.
Autor: JAROSLAVA BLAŽKOVÁ
