Antonio Gades v časoch najväčšej slávy v roku 1985 počas skúšky Carmen v Paríži.
O pár hodín vypustí unavenú dušu. Na lôžku ostane rakovinou vyhlodané telo, ktoré bolo roky médiom. Do sveta sa roznesie správa: Gades zomrel. Drevené trámy podláh sa zachvejú v spomienke na sladkú tyraniu opätkov.
Vo východošpanielskom mestečku Elda pri Alicante sa práve rozbiehala mierna stredomorská zima. Bol 14. november 1936. Nad Európou tancujúcou charleston sa v predtuche novej vojny zbieral ťažký vzduch a pani Estéves Ródenasová, manželka stavebného robotníka a zúrivého ľavičiara, porodila syna Antonia. O dvadsať rokov si vybral umelecké meno Gades.
Malý Antonio rád pozoroval fiesty a corridu. Na slávnostiach vídal tancujúcich obyvateľov Eldy, a neskôr Madridu, ako sa bez ohľadu na zúriacu druhú svetovú vojnu menia na akési rozprávkové tvory so zamračenými a vzápätí prekvapenými tvárami a zvuk ich opätkov hypnotizuje domáce zvieratá. Dvormi sa rozliehal rytmický klepot, ktorý prinášal zakódovaný odkaz umenia Cigánov, harmónie židovských piesní aj spomienku na Maurov túžiacich po domove.
Koniec školy
V jedenástich rokoch Antonio opustil školu, aby mohol začať prispievať do rodinného rozpočtu. "Vtedy to bolo normálne. Tak ako teraz v Indii," hovorí Gades v spomienkach.
Živil sa ako boxer, pomocník v corride, novinársky poslíček, asistent vo fotografickom salóne. Ako neskôr povedal, nešlo o nejakú túžbu po osobnom vývoji. "Keď trieš biedu, chceš stadiaľ von. A každý deň sa najesť. Aj tanec prišiel náhodou. Mal som dvanásť a chcel som sa dostať bližšie k dievčatám. Tak som sa pridal, keď tancovali na ulici. Náš sused ma videl a povedal mojej mame: Je pekný a má dobré ucho. Prečo ho nedáš do tanečnej školy?"
Mal šestnásť, keď stál prvý raz na javisku. Kolená v saténových nohaviciach sa mu chveli, červená šerpa okolo pása ho sťahovala a dusila. A v hlave mu zneli ozveny opovržlivých poznámok, ktoré si vypočul cestou na javisko: "Ten chce tancovať flamenco? Veď nie je ani Cigán, ani Andalúzan! Skadiaľ je? Z Alicante? Ten to nemá v krvi!"
O chvíľu zaznie gitara, žalostný hlas speváka a ktosi ho zozadu popchol do prvej dvanástky úderov. Duch tela predbehol mozog, nechal ho ďaleko za sebou a viedol Antoniove nohy, prsty, svaly brucha aj tváre po neviditeľných trajektóriách až po konečný výdych tanca.
Keď sa spotený Antonio ukláňal, bolo mu už raz a navždy jasné, že corrida a bicyklovanie, dva detské sny, praskli ako balóniky. Vedel aj to, čo urobí o týždeň. Zbalí si kožené topánky s kovaním na podrážke a opustí Španielsko. Pôjde do Paríža.
Robotník tanca
Nemal ešte dvadsať, bol v pupku sveta - a mal hlad. Peniaze zo začiatočníckych predstavení nestačili. "Naozaj som začal tancovať od hladu, zmysel prišiel až neskôr. Neviem, ako sa nazývať, ale viem, kto som. Som robotník. Dokážem tvrdo pracovať," povedal o niekoľko rokov neskôr v rozhovore pre španielsky štátny rozhlas.
Cvičil, študoval u majsterky Pilar Lopézovej, spriadal kompozície. A v hlave mu pritom stále strašila túžba po exhibícii s býkom v corride. Pilar Lopézová ju však v chlapcovi raz a navždy zabila pragmatickým argumentom: "Možnože by si sa stal úžasným toreadorom, ale ja viem, že môžeš byť aj úžasným tanečníkom. A ak ťa býk zakole, nebudeš ani jedno, ani druhé."
Tanečná hladovka
So šesťdesiatymi rokmi nastúpil zlatý vek. Európa napučala a ľudia, ktorí dovtedy pohŕdali niečím takým nepraktickým a neuchopiteľným, ako je tanec, chodili zrazu na predstavenia, kochali sa a ako zarieknutí nechávali do seba z javiska prúdiť tranz. Španielsko zaliate žlčou nacionalistického režimu generála Franca lapalo po dychu.
Vtedy Gades založil prvý vlastný súbor. Ako presvedčený komunista však vyhlásil svoju politickú hladovku: na protest proti režimu prestáva v Španielsku tancovať.
Odišiel do zahraničia. Na jeho popremiérových večierkoch sa objavoval Pablo Picasso, občas vysedával v bistre s Kataláncom Joanom Miróom. Potom dostal ponuku na miesto choreografa v rímskej Opere. O pár rokov už syn Estéves Ródenasovej od Alicante pôsobil ako prvý tanečník, choreograf a baletný majster v milánskej La Scale. V tridsiatke dobyl z javiska Metropolitnej opery New York.
Skok na filmové plátno
Rok 1979. Generál Franco je už minulosťou. Gades sa nakrátko stáva šéfom Španielskeho národného baletu. A v roku 1981 sa už po boku slávnej Cristiny Hoyos objavil vo filme Carlosa Sauru Krvavá svadba podľa predlohy tragédie Federica Garcíu Lorcu. O dva roky neskôr popíjal kávu v divadelnom klube s gitaristom Pacóm de Lucia a tanečnicou Laurou del Sol pri príprave Carmen. Po jej úspechu vzniká v roku 1986 ďalší Saurov film postavený na tejto trojici: Čarodejná láska.
Práve film zmenil Gadesa na medzinárodnú celebritu.
Štyrikrát sa oženil, stal sa otcom piatich detí, pretancoval sa do pozície hviezdy. Ako choreograf si mohol vyberať.
Uľpieť na "čistote tanca našich predkov" je pri kompozícii lákavé. Gades však kombinoval, regeneroval prastaré pohyby a prispôsoboval si ich na svoj obraz človeka z konca 20. storočia.
"Chcel som s tradíciou pracovať, nie vytrhnúť ju aj s koreňmi z dedín a prostituovať na nej, ale zachytiť jej esenciu a urobiť niečo ďalšie," povedal pre denník El País.
Výsledkom bola jeho slávna fúzia flamenca a klasického tanca a povesť skromného guru.
Idol Fidel
Úspech nakoniec zmätie aj najodolnejších. Starnúci Gades, ktorý vždy vedel, koľko skutočných virtuózov ostáva na zadných dvoroch dedín, sa na sklonku storočia vyhlásil za najlepšieho mužského tanečníka na svete. Keď to počul Rudolf Nurejev, iná tanečná hviezda dvadsiateho storočia, údajne mu odkázal: "Vitaj v klube."
Aj idol Gades mal svoje idoly. Za celoživotný verejný obdiv ku kubánskemu diktátorovi Fidelovi Castrovi si odporca diktátora Franca vyslúžil v Havane Rad Josého Martího. Z komunistickej strany vystúpil v roku 1981 v reakcii na stalinistické rozštiepenie. Hovorí sa, že v jeho záveti stojí želanie, aby bol jeho popol rozprášený nad Kubou.
Bitka v krčme
Saurove a Gadesove filmy sa stali hitmi aj za hranicami Španielska. Priniesli staronové správy: že tanec nie je primárne o estetike, ale o bitkách, rozmnožovaní, telesných tekutinách, rodine, politike aj komplexoch. Vo vrcholnej scéne filmu Krvavá svadba stoja proti sebe sokovia v láske. Bijú sa tak dôstojne, až to diváka necháva na pochybách. Cez filter ilúzie však po chvíli začnú presvitať obrázky: vidno skrvavených napitých chlapov uprostred bitky pred krčmou v Elde pri Alicante.
Antonio Gades, pôvodným menom Antonio Esteve Ródenas, sa narodil 14. novembra 1936 v chudobnej rodine pri Alicante na východe Španielska. Ako tanečník sa predstavil prvý raz v roku 1952. Súčasne študoval balet v Paríži. V 60. rokoch bol choreografom v Rímskej opere a prvým tanečníkom, choreografom a baletným majstrom v milánskej La Scale. Potom založil Baletnú spoločnosť. V roku 1975 prestal tancovať na protest proti politike generála Franca a v ten istý rok navštívil prvý raz Kubu. Tri roky po Francovej smrti, v roku 1978, sa stal riaditeľom Španielskeho národného baletu.
Gades sa zaskvel ako tanečník a choreograf na mnohých prestížnych scénach sveta od milánskej La Scaly po Metropolitnú operu v New Yorku. Bol uznávaným tanečníkom flamenca a svetovú slávu si získal najmä vo filmoch Carlosa Sauru Krvavá svadba (1981), Carmen (1983) a Čarodejná láska (1986).
Zomrel minulý týždeň v utorok na rakovinu, ktorou trpel už niekoľko rokov. Kubánsky vládny denník Granma napísal, že spopolnené ostatky Antonia Gadesa budú uložené v mauzóleu hrdinov kubánskej revolúcie. Podľa novín Gades šesť dní pred smrťou napísal bratovi Fidela Castra Raulovi, aby s jeho telesnými pozostatkami urobil, čo uzná za vhodné. Na pohreb do Havany pricestovala aj umelcova manželka a jeho tri dcéry.
Autor: Zuzana V. Očenášová
