Paríž 26. novembra (TASR) - Ak Európska únia v roku 2004 prijme 10 ďalších krajín, prečo by nemohla prijať 12 krajín a nemohli by do nej vstúpiť aj Bulharsko a Rumunsko. Tento návrh vyslovil nedávno francúzsky minister zahraničných vecí Hubert Védrine pred rezortnými kolegami z krajín EÚ. Minister Védrine tak urobil bez konzultácií v Paríži a bez konzultácií v EÚ. Nielen preto má jeho návrh výbušný charakter, analyzuje rozširovanie EÚ v rozsiahlom článku v dnešnom čísle denník Le Monde.
Francúzsko sa prihovára za dve krajiny - Bulharsko a Rumunsko - ktoré sú mu tradične blízke. Minister Védrine iste vie, že ani jedna z nich nie je schopná uzatvoriť predvstupové rokovania do konca roka 2002, ako to očakáva Európska komisia od ostatných 10 kandidátskych krajín. Védrinov verejne prednesený návrh obsahuje to, čo si mnohí predstavitelia európskych krajín hovoria "v súkromí": rozšírenie je pre EÚ dramatickým útekom dopredu.
Nemenovaný diplomat pre Le Monde povedal, že členské krajiny EÚ sa dostali do nezvratného procesu slabosti, nad ktorým stratili kontrolu. Slabosti preto, lebo ani jeden prezident, ani jeden predseda vlády členskej krajiny EÚ sa neodvážil povedať dve pravdy: jednak európska 15, keďže nevykonala reformu inštitúcií EÚ na amsterdamskom summite v roku 1997 a potom v Nice v minulom roku, nie je schopná prijať nové členské krajiny bez ohrozenia spoločného domu, budovaného 50 rokov. A potom, kandidátske krajiny nie sú schopné splniť podmienky na vstup do EÚ, píše denník.
Brusel uzatvoril s Maďarskom rokovania o slobodnom pohybe kapitálov skôr, ako sa - po 11. septembri - zistilo, že bolo na čiernej listine GAFI, medzinárodnej organizácie, bojujúcej proti praniu čiernych peňazí, uvádza ako príklad Le Monde. "To znamená, že rokovania sú úplne nereálne. Vysmievame sa zo všetkého, čo sa fakticky deje," konštatoval nemenovaný diplomat.
Jeden z kľúčových problémov je Poľsko. Na to, aby mohlo byť Poľsko prijaté do EÚ, treba akceptovať každého, alebo skoro každého uchádzača. EK v novembri oznámila, že 10 kandidátskych krajín, ktoré dokončia predvstupové rokovania do konca roku 2002, do EÚ vstúpia. Poľsko nesplní kritéria. Bude to precedens pre ostatné krajiny, uviedol diplomat.
V tejto logike francúzsky minister Védrine navrhol, aby do EÚ vstúpilo aj Bulharsko a Rumunsko - s cieľom stabilizovania juhovýchodnej Európy. V tejto logike možno očakávať, že prídu návrhy požadujúce rozšírenie únie o Chorvátsko a Bielorusko, alebo urýchlenie vstupu pre Turecko. Motor tohto projektu je pologeostrategický - stabilizovať kontinent, aby sa predišlo dráme, aká sa stala v bývalej Juhoslávii - a polomorálny: Francúzsko pomohlo vstúpiť do EÚ Grécku z morálnych hodnôt. Nemecko usudzuje, že má morálny dlh voči Poľsku a Českej republike, bez ktorých by jeho zjednotenie nebolo možné.
V roku 1995 si predstavitelia únie mysleli, že rozšírenie EÚ o Rakúsko, Fínsko a Švédsko je formalitou. Lenže vážne spomalilo "európsku mašinériu": vtedy si mysleli, že kandidátskych krajinám možno dávať podmienky. Opak sa stal pravdou: Švédsko si prisvojilo právo, že nebude akceptovať euro, hoci podľa dohôd na to nemá právo. Rovnako aj vstup troch neutrálnych krajín do EÚ komplikuje európsku obranu. Tým sa načrtol systém "Európy a la carte" a zároveň sa stalo nemožné odmietnuť vstup krajín strednej a východnej Európy.
Dôležitou otázkou ostáva spôsob financovania EÚ s 25 členskými krajinami. EK zatiaľ hovorí, že má dosť prostriedkov do roku 2006. Keď však do únie vstúpia nové krajiny a budú požadovať tie isté práva, aké majú členské krajiny, bude potrebné priniesť veľké obete v oblasti poskytovania pomoci poľnohospodárstvu a štrukturálnych subvencií. Tie zatiaľ využívajú obyvatelia Írska, Francúzska, Španielska i Talianska. Nebude napríklad možné zvýšiť rozpočet EÚ, lebo väčšina členských krajín, najmä Nemecko, by to odmietli. Implicitnú logiku rozšírenia už všetci chápu: EÚ smeruje k veľkej zóne voľného obchodu s inštitúciami, vytvorenými na správu šiestich členských krajín.
EÚ s dvoma rýchlostnými stupňami - nápad vznikol v roku 1994 - sa pravidelne opakuje, napríklad aj v minulom roku sa o tom zmienil nemecký spolkový minister zahraničných vecí Joschka Fischer i francúzsky prezident Jacques Chirac. Táto myšlienka sa sústavne odsúva bokom. V kandidátskych krajinách nemožno vytvoriť pocit, že len čo vstúpia do EÚ, stanú sa "druhoradými" členmi.
Medzivládna konferencia o reforme európskych inštitúcií v roku 2004 dá azda odpoveď na mnohé otázky. Dnes sa už nik neodváži povedať nie rozšíreniu, uzatvára Le Monde.
