Jan Lukeš. Pomaly ustupuje od dennej literárnej a filmovej kritiky. V oblasti filmu sa venuje histórii, najma česko-slovenskému filmu po vojne a vzťahu medzi filmom a mocou. Vydáva filmové knihy a publikácie (napríklad pamäti režiséra Vojtěcha Jasného Život a film, po prázdninách vyjde monografia kameramana Juraja Šajmoviča Duch času. Pre Národný filmový archív editoval napríklad Denník Pavla Juráčka alebo Ostře sledované filmy A. J. Liehma. Pre Českú televíziu pripravuje literárnu reláciu 333. FOTO - ČTK
Divákov Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti sprevádza rozprávaním o filmoch a tvorcoch známy český publicista a historik Jan LukešČeský literárny a filmový historik a publicista JAN LUKEŠ je zástancom novinárčiny, ktorá chce kultivovať vkus ľudí a neprispôsobuje sa masám. "Treba veriť, že to, čomu sa venujete, vnesiete medzi ľudí. Veď keby si naši obrodenci neverili, že presadia češtinu, doteraz by sme rozprávali po nemecky," hovorí v rozhovore pre SME. Vzápätí pripája odvážnu myšlienku: "Hoci neviem, či by nebolo lepšie, keby sme pri nemčine zostali. Hubert Gordon Schauer v roku 1886 napísal článok, kde sa pýtal, či si Česi nepestujú kultúru založenú na jazyku, ktorému nikto nebude rozumieť. S nemčinou by sa nám svet, naopak, otvoril. Vtedy to znelo kacírsky."
Dnes vám taká úvaha o češtine kacírsky nepripadá?
"Hovoril o tom aj Kundera na slávnom zjazde spisovateľov v roku 1967. Dnes to potvrdzuje - posledné romány píše po francúzsky, lebo vie, že v českom origináli by sa do sveta nedostali. Ťažko sa mi s tým vyrovnáva, mám ho veľmi rád, ale po francúzsky neviem, takže si ho už nikdy v origináli neprečítam."
To sú ale veľmi chmúrne predstavy, nie?
"Nemám ambície stať sa svetovo známym kultúrnym činiteľom, ale to, že neviem niektoré jazyky, ma obmedzuje. Z času na čas si treba klásť podobné otázky. Aby človek nespyšnel a nepreceňoval svoju robotu. Tá naša česká sebastrednosť, nekomunikatívnosť a neschopnosť viesť dialóg nás totiž stále udržuje v trýznivej dileme: nahovárame si, že robíme najlepšie veci na svete, a vzápätí nás prepadajú komplexy, že sme malí a úbohí."
Zmenilo sa niečo na vašej publicistickej práci v porovnaní s obdobím, keď ste začínali?
"Pred revolúciou som sa živil umývaním okien, literatúre a filmu som sa venoval popri tom. Vždy som sa na tú prácu tešil. Dnes sa jej venujem takmer dvadsaťštyri hodín denne, a niekedy som z toho unavený. Spolu s Janom Šmídom pripravujeme pre ČT reláciu 333 o literatúre. Zostávam takým sprostredkovateľom medzi divákmi a spisovateľmi, na vlastnú literárnu kritiku už nemám čas."
Vyhovuje vám televízia ako médium?
"Relácia má veľa častí, spoznávam preto veľa ľudí, ktorých som poznal len na diaľku, z ich kníh. Chodíme za nimi a predstavujeme ich ako konkrétneho človeka. Tie stretnutia sú letmé, krátke, trvajú dve-tri hodiny. V televízii treba robiť rýchlo, keď sa to vydarí, odchádzate s ľútosťou, že nemôžete pokračovať. S tým sa nedá nič robiť, vy žijete vlastný život a tí spisovatelia tiež."
Spracovávate a vydávate rôzne filmové dokumenty. Kde ich nachádzate?
"Býva to vec náhody, na mnohé ma upozorňujú ľudia, ktorých pri práci spoznávam. Pred deviatimi rokmi som napríklad počul tu v Uherskom Hradišti režiséra Vojtěcha Jasného, že by rád vydal knihu pamätí o živote a diele. Ukázalo sa, že to nebola úplne pravda, knihu mal len v hlave. Ale za rok ju napísal, posielal mi ju po častiach mailom z Ameriky. Potom za mnou poslal aj kameramana Juraja Šajmoviča, ktorý fotí, a chcel vydať svoju zbierku. Jeho monografia Duch času vyjde na jeseň. Takže takto nejako sa to stáva."
Ste spokojný s tempom, akým vychádzajú?
"Je toho veľa, a času je tragicky málo. Musím robiť na niekoľkých projektoch zároveň. A to je veľmi namáhavé, lebo za každým z nich je skrytý nejaký ľudský osud. Taká práca prináša radosť a zároveň spôsobuje veľké psychické bremeno. Myslel som si, že sa nájde viac ľudí, ktorých by takáto práca zaujímala, ale mýlil som sa."
Nedávno ste zostavili rozsiahly Denník režiséra Pavla Juráčka, ktorý udivuje literárnou hodnotou, ale zároveň vyvoláva smútok z premrhaného talentu. Ako ste sa pri jeho čítaní cítili?
"Strašne. Už na čitateľa, ktorý to číta raz, to musí pôsobiť ťažko. Ja som jeho denníky (napísal 33 zošitov) prešiel niekoľkokrát, kým mohli ísť do tlače. Najhorší pocit som mal pri čítaní denníkov z Nemecka, tam ho už zastihol úplný rozpad osobnosti. Zdalo sa mi, že to zlo a schizofrénia začína pôsobiť aj na mňa. Musel som to na chvíľu nechať, inak by som sa zbláznil."
Nemali ste obavy z toho, ako zareagujú jeho kamaráti a kolegovia, ktorých v denníkoch očierňuje?
"Mal, ale povedal som si, že nemôžu dopadnúť tak ako denníky Ruda Slobodu, cenzurované, aby náhodou niekomu neublížili."
Prišla česká kinematografia o viac takých talentov?
"Tu na filmovej škole sme diskutovali, či sa po roku 1968 zničili nejaké filmy. Ľudia si myslia, že nie, že nanajvýš zostali v trezore. Ale ja o jednom viem. Volal sa Návštevy a mal sa skladať z troch poviedok. Jednu mal nakrútiť Milan Jonáš, ale bol to taký ťažký alkoholik, že mu manželka nedovolila ten film robiť, aby nezničil štáb. Emigroval a záhadne niekde v Nemecku zomrel. Pre alkohol zomrel v roku 1969 predčasne aj Milan Vomšik. Alebo Josef Vyletel, Juráčkov kamarát, maliar, zadusil sa vlastnými zvratkami. Bolo ich viac. Všetci mali niečo spoločné - zažili nádejné šesťdesiate roky, mali úspech, ale neuniesli ho."
Ktoré filmy majú Česi najradšej?
"Osobne si myslím, že naše najlepšie filmy priniesla nová vlna v šesťdesiatych rokoch, ale na tie sa nikdy húfne nechodilo. Dokonca ani Forman nebol kasový trhák. Na programe ČT vidno, že stále úspešné sú napríklad filmy Jiřího Sequensa Hříšní lidé. Alebo komédie z normalizačného obdobia."
Ste z toho rozčarovaný?
"Neodsudzujem to, napokon, tá normalizačná nálepka už vybledla a ľudí zaujímajú herecké výkony Menšíka, Brodského, Bohdalovej. Lebo ich ešte nikto neprekonal. Aj mňa pri niektorých filmoch, ktoré sa mi voľakedy vôbec nepáčili, prepadá pamätnícky sentiment. Je to v poriadku. Nemám rád, keď si človek raz utvorí názor a potom ho päťdesiat rokov nie je ochotný ani za svet zmeniť."
