Začiatkom 90. rokov mnohí obyvatelia vtedajšej mestskej časti Ľubica prejavili záujem o jej osamostatnenie. Koncom novembra 1991 obyvatelia Ľubice aj sídliska Juh hlasovali o tom, do ktorej z obcí, ak k odčleneniu príde, chcú byť prihlásení k trvalému pobytu.
V Ľubici hlasovalo 71,5 % za jej odčlenenie a za osamostatnenie hlasovalo 95,9 %.
Na sídlisku Juh hlasovanie nebolo úspešné pre nedostatočnú volebnú účasť. Na opakovanom hlasovaní sa zúčastnilo 52,4 % voličov, pričom 95,5 % z nich hlasovalo za zotrvanie v meste.
V júli 1992 vláda schválila osamostatnenie Ľubice (k 1. septembru 1992).
Predstavitelia Ľubice a Kežmarku ešte skôr uzavreli dohodu o usporiadaní majetkoprávnych vzťahov, ktorou sa popri inom zaviazali k výmene území: "problémové" územie sa malo stať súčasťou Kežmarku, za čo Ľubica od neho mala dostať iné územie. Ako sa píše v dôvodovej správe k návrhu novely, jedna zo strán - obec Ľubica - si túto povinnosť dosiaľ nesplnila.
Sídlisko niekoľko ráz zmenilo "majiteľa". Začiatkom júla 2002 ho vláda uznesením pričlenila ku Kežmarku, v auguste 2003 toto uznesenie zrušila. Vtedajšiemu generálnemu prokurátorovi Milanovi Hanzelovi sa totiž "javilo", že vláda na to nemala "ústavné ani zákonné splnomocnenie", lebo chýbal súhlas Ľubice.
Niekoľko poslancov parlamentu sa podujalo spor vyriešiť zákonom. Po prvý raz sa o to pokúsili vlani, no neuspeli, 30. júna tohto roka mali väčšie šťastie.
Vláda návrh "neposvätila", no odmietavý postoj jej nevydržal dlho. " Len čo pán prezident zákon podpíše a ten nadobudne účinnosť, prídem znovu medzi obyvateľov sídliska a potom vláda do týždňa rozhodne," povedal premiér Mikuláš Dzurinda začiatkom júla počas návštevy v Kežmarku.
Po prezidentovom vete sa zákon vracia do parlamentu. Na jeho definitívne prijatie je potrebných najmenej 76 hlasov.
(joč)
