ka Knytlová, Lucie Krameriusová, Radek Mačák, Tereza Ondrová, Petr Opavský, Patricia Števušková, Radka Trubáčková * Premiéra 22., 23. a 24. novembra 2001 v Divadle Aréna v Bratislave

Ak sa multimediálne najčastejšie deklarujú tie najbanálnejšie projekty, čím už potom môže byť multimediálna Čajka? Nejaká poeticko-patetická zmes Čechova a Livingstona? Čítajte ďalej, s novou premiérou Bratislavského divadla tanca to nie je také zlé. Táto tanečná produkcia je síce multimediálna, ale použité filmové obrazy sú funkčným doplnkom vyrovnaných výkonov tanečníkov.

Projekcie, ako by napovedal názov, sa nezačínajú romantickými zábermi mora, ale naopak industriálnou nočnou morou – pohľadom na nákladný prístav, skladiská a doky, starý most. Sivasté pohľady na neutešené scenérie sprevádza akýsi neidentifikovateľný šum. Vnútorné napätie ocele či vzdialená ozvena civilizácie? Hluk narastá, nervozita sa odráža aj na tvárach kamerou náhodne zachytených chodcov. S týmto šumom sa už asi rodíme. Keď však neskôr do ticha zaznie príboj mora podfarbený sláčikmi, máme pocit, že sme si toto vykúpenie hudbou zaslúžili. Pôvodný soundtrack autorov Maxima Franka a Davida Langa je ako celá produkcia – drsne nežný.

Choreografická dvojica Jozef Mika a Oľga Cobosová, ktorá sa do BDT vracia po úspešnom projekte One Hit Wonder, sa nenechala zlákať tanečnými simuláciami lietania, ktoré sa v duchu témy prvoplánovo núkali. Gestá českých a slovenských tanečníkov, ktorí tvoria nový káder BDT, sú chirurgicky jemné. Možno si udržať rovnovážny stav, aj keď stojíme na jednej nohe? Svetelný dizajn je jednoducho, ale efektne prepojený s kostýmami, ktoré vyzerajú celkom obyčajne, až kým v nich v istom momente tanečníci fosforeskujúco nezažiaria.

Tvorcovia z Bratislavského divadla tanca deklarujú inšpiráciu Campbellovým textom Hrdina tisícich tvárí. Kniha je sprievodcom na ďalekej ceste do stredobodu vlastnej existencie. Príbeh sa podľa slov jeho autora odohráva „pod vlnami a nad oblakmi alebo v hlbokom sne“. Možno je to skutočne ideálna látka pre tanečné predstavenie, krehká ako papierové lietadielka, ktoré tanečníčka na úvod posiela smerom k divákom. Pri sledovaní tichého plachtenia čajok na scéne môžete príjemne meditovať bez toho, aby vás inscenátori čímkoľvek urazili.

Nezrozumiteľné šepkanie textu na jednom mieste produkcie naznačuje, že možno ani nie je až také dôležité rozumieť, stačí tušiť, že niečo existuje aj v štrbine medzi slovami. A teda či vás pri ceste obohacujúcej bezmyšlienkovosti inšpirujú slová Josepha Campbella, alebo sa len tak ponoríte sám do seba, zostane táto hodinka kultivovane stráveným časom, po ktorého skončení si budete musieť na normálnu príťažlivosť zemských problémov chvíľu zvykať.

ZUZANA ULIČIANSKA