Miloš Forman pripravuje svoj trinásty hraný film. Muž, ktorý oslávi už vo februári sedemdesiatku, sa do dôchodku ani náhodou nechystá. Len uvažuje, či bude tá trinástka šťastná, či filmovačka vyjde, ba či sa vôbec bude nakrúcať. V tomto čase totiž v Amerike nič nie je isté. Septembrové teroristické útoky zbavili ilúzií aj veľkú továreň na sny. Formana však nezlomili, napriek nim si pred pár dňami sadol do lietadla, aby navštívil v Prahe svojich synov a prvé vnúča.

Nebáli ste sa sadnúť si do lietadla?

„Bol som nervózny, ale iba tak ako vždy. Môj strach pramení zo sveta, nie z lietania.“

Čo ste robili v deň, keď sa zrútili budovy dvojičiek?

„Sedeli sme s manželkou v aute, cestovali sme z nášho connecticutského domu do New Yorku.“

Ešte vždy bývate v Central Parku?

„Áno. Pár kilometrov od okyptených mrakodrapov.“

Sedeli ste v aute…

„… už sme sa blížili k New Yorku, keď som zapol rádio, že si pustím trocha hudby. Odrazu sa ozval moderátor, vraj musí oznámiť smutnú správu. Podotýkam, že tá stanica nikdy nevysiela správy, iba hudbu. Vtedy sme sa dozvedeli, čo sa stalo, a zdesene sme sa s Martinou na seba pozreli. ,Čo je to? Rozhlasová hra?‘ pýtal som sa. To, čo sme počuli, sa zdalo úplne absurdné a nepochopiteľné. Neskôr sme boli nútení dramatickému hlasu reportérov uveriť. Čím bližšie sme boli k New Yorku, tým viditeľnejšie boli kúdoly čierneho dymu. Do mesta sme sa ani nedostali, polícia uzavrela manhattanský most. Museli sme sa vrátiť do Connecticutu. Celé tri dni som vo dne-v noci sledoval televíziu.“

Tri dni nebola reč o ničom inom, iba o teroristických útokoch?

„Hovorilo sa o tom na každej stanici. V spravodajských reláciách, reportážach, informáciách z miesta činu, v komentároch. Nevpichli do programu ani jednu reklamu, čo sa už naozaj veľmi dávno nestalo.“

Čo ste v tých dňoch pociťovali? Bol väčší strach alebo nenávisť?

„Ovládlo ma zdesenie. Nešlo mi – a ani teraz mi nejde – do hlavy, ako sa to vôbec mohlo stať. Málokedy som sa bál. V päťdesiatych-šesťdesiatych rokoch ma veľmi hlboko zasiahli udalosti v Československu. Mal som zopár skutočne desivých zážitkov. Už ma vie paralyzovať iba ohromenie. Napríklad z toho, že taká obrovská mocnosť, akou je Amerika, je rovnako napadnuteľná ako ktorákoľvek malá krajina, ktorej obranná sieť je na nulovom bode.“

Ako sa cítite po tom všetkom v New Yorku? Zostávate alebo sa sťahujete?

„V New Yorku sa zdržujem len vtedy, keď pracujem. Odkedy sme s Martinou manželmi a máme synov, väčšinu roka trávime v Connecticute, kde sa cítime bezpečne. Povedali sme si, že tamojšie ,malé Česko‘ je pre nás jediným útočiskom.“

Ako na vás pôsobí New York teraz, bez svojich dvoch veží?

„Zvláštne, veľmi zvláštne. Niečo podobné by asi cítili naši predkovia, keby Švédi svojho času zničili Karlov most.“

Hľadáte príčiny tej tragédie?

„Nemyslím si, že by sme mali hľadať rozdiely medzi islamom a kresťanstvom. Podľa mňa zdroj tragédie spočíva v ľudskej závisti. Bohatstvo Ameriky mnohých irituje. Jej spôsob života, stupeň ľudskej slobody, národná hrdosť vyvoláva vo svete na jednej strane obdiv, na druhej žiarlivosť. A žiarlivosť plodí u fanatikov závisť alebo nenávisť.“

Váš priateľ Henry Kissinger sa na stránkach Washington Post o týchto udalostiach vyjadril, že „takéto útoky ohrozujú nielen našu slobodu, ale našu holú existenciu, preto musíme podniknúť všetko, aby sme zvíťazili nad nebezpečným systémom“. Hovorí sa však aj to, že svet ani potom nebude taký ako predtým.

„Skôr by som sa vyjadril tak, že svet je taký, aký vždy aj bol, a nikdy nebude iný. Iba zbrane sa budú meniť.“

Stovky hviezd, počnúc Robertom de Niro a končiac Tomom Cruisom, pomáhali pri utišovaní veľkej bolesti. Aj vy ste určite našli spôsob ako…

„… áno, aj ja som pomohol. Peniazmi. Podporil som Červený kríž a newyorský požiarny zbor a nie celkom symbolickou sumou.“

Zažili ste už niečo podobné ako septembrové teroristické útoky?

„V Amerike? Áno. Pred ôsmimi rokmi, keď v Oklahome vybuchol spolkový úrad. Chvalabohu, počet obetí tam bol oveľa nižší. Okolo dvesto ľudí.“

Čudné typy ľudí vykrikujú, že si za to môže Amerika sama. Vraj keby nevnucovala iným svoj obraz o živote ako o veľkom sne, mohla sa vyhnúť mnohým konfliktom. Čo si myslíte o takých výrokoch?

„Každá spoločnosť stavia na svojich úspechoch. To je pochopiteľné. Rovnako má každá krajina svojich politikov, ekonómov alebo umelcov, ktorým sláva a národné povedomie natoľko stúpnu do hlavy, že hrdosť odrazu prerastie v aroganciu. A v tomto veru ani Američania nie sú výnimkou.“

Akú budúcnosť veštíte po tom všetkom Hollywoodu? Roztrhne sa vrece so sériou akčných filmov plných násilia?

„Na istý čas určite. Ja som ani doteraz nenakrúcal thrillery či akčné filmy ani ma tento druh umenia nelákal. Nasledujúce roky budú pravdepodobne patriť filmom, ktoré budú hriať dušu a príjemne zabávať. Samozrejme, hneď, ako sa rany zahoja a veľká bitka sa skončí, dostane sa na plátno aj tragédia Svetového obchodného centra. To nie je ťažké predvídať. Už len preto, lebo od tragédie Pearl Harboru nič podobné Ameriku nepostihlo. Autori drám a filmári takéto príležitosti nikdy nevynechajú.“

Keby vám ponúkli réžiu takéhoto filmu, prijali by ste ju?

„Takýto film by podľa mňa nemal robiť režisér z východnej Európy.“

Nebrzdia vás v práci denné správy súvisiace s udalosťami a bombardovanie v Afganistane?

„Hanbím sa to priznať, ale nie, pretože na svoj nový film sa pripravujem už tri roky. A ktovie, možno bude mojím posledným. Kino je pre mňa od detstva tým najčarovnejším snom. Mal som šesť rokov, keď ma rodičia prvýkrát vzali do kina. Bolo to ešte v Čáslavi a premietali Predanú nevestu. Na všetko sa presne pamätám. Na mužov s kravatami v hľadisku, na muzikantov v českých krojoch, ktorí robili filmu ,predkapelu‘. Zostal vo mne však aj ten vlastenecký cit, ktorý sa prejavil pri obrane českej kultúry pred nemeckými okupantmi. Napokon, písal sa rok 1938.“

Aký to bude film?

„Kriminálny príbeh Donalda E. Westlaka, scenár sa pripravoval podľa predlohy Bad News.“

Zlé správy?

„Westlake je jedným z najobľúbenejších holywoodskych autorov kriminálok. Hlavnou postavou príbehu je zločinec – smoliar a taký niktoš.“

Po geniálnom hudobnom skladateľovi, po pornomagnátovi a po zjazvenom kráľovi len taký obyčajný zlodejíček?

„Volá sa John Dortmunder. Ešte neviem, kto ho bude hrať.“

Ani netušíte?

„Viem iba, kto má najväčšiu šancu na túto rolu. Už som s ním pracoval. Ale do úvahy môže prísť aj niekto iný. Ešte mám čas rozhodnúť sa.“

Preložila: Eva Andrejčáková

Autor: SZABÓ G. LÁSZLÓ pre SME