Ruský vodca Leonid Brežnev otváral moskovskú olympiádu osobne, americký prezident Ronald Reagan sa prihováral divákom v Los Angeles z obrazovky.
FOTO - ARCHÍV
"They have to pay (musia zaplatiť)," rozčúlil sa americký prezident, keď ho tri dni pred koncom roku 1979 informovali o invázii sovietskych vojsk do Afganistanu.
Zaplatili to však športovci. James Carter sa vyvŕšil na olympiáde.
Šport má s politikmi a politikou bohaté skúsenosti. "Olympijské hnutie bolo od prvého dňa politické," tvrdí v knihe k storočnici Hier nemecký športový historik Karl Adolf Scherer. "Je zrkadlom obdobia, v ktorom žijeme."
Prvý bojkot hrozil v Berlíne 1936
Už aténskej premiére v roku 1896 predchádzal zápas na politickej scéne. Keby grécky kráľ s podporou opozície neprinútil na demisiu premiéra Trikupa, možno by sa vôbec neodohrala. Ten totiž francúzskeho baróna sprvu vypoklonkoval: "Grécko v tejto chvíli nemá prostriedky, aby mohlo vziať na seba úlohu, ktorú sa mu chystáte zveriť."
Pionier novovekého olympizmu nechal Hry otvoriť kráľovi Jurajovi I. a tým udal tón, ktorý už nešlo zmeniť. Odvtedy sa na jeho ceremoniáloch producíruje modrá krv aj svetská moc.
V tridsiatom šiestom sa na tribúne berlínskeho Olympijského štadióna kokošil neskorší vojnový zločinec Adolf Hitler. Práve tejto olympiáde ako prvej hrozil masový bojkot.
Z parížskeho exilu naň vyzýval aj nemecký spisovateľ Heinrich Mann. "Budete len zajatcami a zabávačmi diktátora, ktorý sa už cíti pánom sveta," varoval športovcov. V Amerike horlil za neúčasť neworleanský obchodník s nemeckými koreňmi Ernest Lee Jahncke, ktorý bol v tom čase členom Medzinárodného olympijského výboru. Čochvíľa ho však z neho práve z tohto dôvodu vylúčili. Na jeho miesto si zasadol krajan Avery Brundage, ktorý sa po druhej svetovej vojne, rozpútanej práve Hitlerom, na dvadsať rokov stal dokonca prvým mužom sveta olympizmu.
V tridsiatych rokoch šéfoval MOV belgický gróf Henri de Baillet-Latour a tomu sa po osobnom stretnutí s nacistickým pohlavárom ako-tak podarilo upokojiť športový svet. Z bojkotu berlínskych Hier XI. olympiády napokon nič nebolo.
Afrika odišla z Montrealu
Vyhrážky nevyslaním výpravy sú také staré ako samy olympiády. Dosť sa ich napočúval už Coubertin. Aj preto, že mal zmysel pre "spravodlivú vec národov" a presadzoval tzv. športovú geografiu, odlišnú od politickej. Napríklad negoval existenciu Rakúsko-Uhorska - na olympiády pustil samostatné výpravy Uhorska, Rakúska aj Čiech. Viedeň bola vo vzťahu k Prahe tvrdošijná, priznáva v pamätiach. Napokon došlo k dohode, že česká vlajka bude pod rakúskou. Rovnaký kompromis dosiahol aj v prípade Fínska, spadajúceho v tom období pod Rusko.
Za prvých šesť desaťročí bolo viac zákazov ako bojkotov. Po prvej aj po druhej vojne nesmeli na olympiády výpravy krajín, ktoré ich vyvolali. V Antverpách 1920 absentovalo Nemecko (aj v r. 1924), Maďarsko, Rakúsko, Bulharsko a Turecko, v Londýne 1948 Nemecko a Japonsko (Taliansko paradoxne nie).
Bojkoty porodila až studená vojna. Prvé sprevádzali melbournskú olympiádu 1956 a podnetom bolo krviprelievanie v Maďarsku.
Ďalší vyvolala rasová politika vlády Juhoafrickej republiky. Jej africkí susedia tvrdo trvali na dodržiavaní zákazu športových stykov s ňou. V Montreale 1976 sa nerozpakovali opustiť dejisko olympiády.
Brežnev kýval torzu
O štyri roky z čestnej lóže moskovských Lužník defilujúcim výpravám strnulo kýval 73-ročný mocipán Kremľa Leonid Brežnev. Sledoval ešte preriedenejšie pole ako v Montreale britská kráľovná Alžbeta II. Zo 144 členských krajín MOV poslalo výpravu iba 81. Aj niektoré z tých, čo prišli, odmietli nastúpiť na otvorenie.
Medvedík Miša, maskot Hier, ktorého obraz podchvíľou vykresľovalo šesťtisíc cvičencov, mal na tvári úsmev - keby však mal dušu, tak plače.
Na bojkot v súvislosti s inváziou do Afganistanu zavelila americká vláda. Päť mesiacov pred otvorením OH naivne vyzvala Medzinárodný olympijský výbor, aby olympiádu presunul do inej krajiny. Potom rozvinula veľké diplomatické úsilie, aby americké "nie" účasti v Moskve nasledovali aj ďalší.
Britský olympijský šéf Denis Follows sa priznal, že od premiérky Margaret Thatcherovej dostal štyri listy a trikrát ho o potrebe bojkotu presviedčal minister zahraničných vecí lord Carrington. V hlasovaní v asociácii bojkot napriek tomu jasne prehral - 1:15.
Keby Andropov nezomrel...
O štyri roky prišla odveta. Nový šéf MOV Juan Antonio Samaranch sa nádejal, že k nej nedôjde. Spoliehal sa na kontakty z obdobia, keď bol v Moskve španielskym veľvyslancom.
"Mal som neoficiálny prísľub, že Sovietsky zväz pocestuje do Los Angeles," píše markíz v knihe Olympijská revolúcia. "Andropov vedel, že účasť s pretromfnutím Američanov v počte medailí je veľkolepá príležitosť na nadobudnutie politického kapitálu. (...) Andropovova smrť práve počas zimnej olympiády 1984 v Sarajeve bola pre nás tvrdým úderom."
"Keby bol Andropov prežil, nemali by sme v roku 1984 problémy," tvrdí Samaranch. Ibaže zomrel a - vystriedal ho Černenko, muž zo starej gardy.
Moskva rozhodla, že to Washingtonu vráti. Bolo to jej posledné silné gesto v súboji veľmocí, v ktorom čoraz viac ťahala za kratší koniec.
V Los Angeles 1984 síce chýbalo podstatne menej krajín ako štyri roky predtým v Moskve, ale akurát tie, čo v Montreale 1976 získali 71 percent zlatých medailí.
Losangeleská olympiáda ukázala, že Hry možno zorganizovať aj bez štátnej podpory. Šport sa však bez nej nezaobíde v žiadnej krajine sveta. Už len preto nemôže byť apolitický.
Olympizmus má bojkotovú traumu za sebou. A pred sebou jedinú možnosť - vychádzať s politikmi, no zároveň si ich držať čo najďalej od tela.
