Podrobnosti smrti Američana ruského pôvodu, potomka takzvanej bielej emigrácie, popísala tlač veľmi podrobne. Vie sa, koľko krokov zhruba urobil od vchodu do svojej moskovskej redakcie na ulici Dokukina, kým ho dostihlo auto, z ktorého na neho neznámi útočníci strieľali. Vie sa, že ho zasiahli štyri guľky a že aj s ťažkými zraneniami hovoril so svojimi kolegami, ktorí mu prišli na pomoc a podložili mu hlavu, ako si želal. Nevedel, kto a prečo na neho strieľal. Chlebnikov zomrel pri prevoze do nemocnice bez toho, aby pochopil, komu tak strašne prekážal.
Úradníci nebezpečnejší ako oligarchovia
"Veľmi malý počet ľudí kontroluje obrovskú časť ekonomiky," tvrdil šéfredaktor Forbesu v rozhovore pre ruský denník Izvestija sedem dní pred smrťou. Hovoril otvorene, tak ako vždy, bez strachu, že by sa niekoho dotkol natoľko, aby sa na neho naozaj rozhneval.
Úplne bez obalu vysvetlil čitateľom, že biznismenov, ktorí sú osobnými priateľmi prezidenta Vladimira Putina, do väzenia nikto nezatvára, kým tí, ktorí sa tvária ako nezávislí a snáď si dovoľujú hlave štátu i oponovať, sú za svoju vzdorovitosť posielaní za mreže.
"Reálne nebezpečenstvo pre túto krajinu nepredstavuje vláda oligarchov, ale prílišná moc úradníctva, ktoré využíva zákon vo svoj prospech," povedal Chlebnikov. Vzápätí vymenoval firmy, ktoré sú nedotknuteľné a tešia sa ochrane Kremľa: LUKOIL, Gazprom, Surgutneftegaz, Severstal. Uraziť sa mohli mnohí, ale že by zabíjali?
Rovnako tak sa mohol na Chlebnikova hnevať aj ruský milionár Boris Berezovskij, žijúci teraz vo Veľkej Británii, o ktorom novinár v roku 1996 napísal knihu Krstný otec Kremľa alebo história rozkradnutia Ruska. Publikácia bola totiž o tom, ako Berezovskij ovláda celý štát, riadi prezidenta Jeľcina i jeho rodinu. Lenže od roztržky s Berezovským uplynulo už osem rokov. Navyše, Berezovskij si s Chlebnikovom všetko povedal pred britským súdom a pojednávanie sa skončilo zmierom.
Po vražde Chlebnikova sa začalo šepkať všeličo. Napríklad i to, že pripravoval knihu o "petrohradských čekistoch", ktorí ovládli Kremeľ, a o ich obchodných ambíciách. V aprílovom prehľade najbohatších Rusov uviedol podrobnosti o gigantických kontraktoch na export ropy, z ktorých mala najväčší úžitok spoločnosť Kinex. Práve táto firma vraj "sponzoruje" istého Gennadija Timčenka, podľa mnohých "správcu" súkromnej kasy prezidenta Putina.
Nikto si nemohol byť istý, ako ďaleko chce vo svojom odkrývaní spojenia biznisu s mocou Chlebnikov zájsť.
V posledných dňoch sa objavila ešte jedna skupina ľudí, ktorým mohol šéfredaktor veľmi prekážať. V pondelok Valerij Streleckij, šéf vydavateľstva Detektiv-press, nečakane prezradil, že Chlebnikov pripravoval knihu o vražde Vladislava Listeva, slávneho televízneho komentátora a člena vedenia ruskej štátnej televízie ORT, ktorého vrahov nikdy nechytili. Nie je jasné, čo všetko o vražde na objednávku svojho kolegu zistil. Zato je isté, že sa stal obeťou podobného zločinu.
Profesionálneho vraha si obeť musí zaslúžiť
Verzií je mnoho, zatknutý zatiaľ žiadny, podozrivý tiež nie. Prvé, čo napadlo každému, kto len trochu poznal časopis Forbes i Chlebnikova, bola pomsta oligarchov.
V apríli, v prvom čísle ruskej verzie časopisu, Chlebnikov totiž zverejnil zoznam sto najbohatších osôb v Rusku. Popísal, ako prišli k bohatstvu a čo predstavujú ich aktíva. Bohatí sa veľmi nahnevali a údajne zaznelo i niekoľko telefonických vyhrážok. Lenže pomsta, ako ukazuje predchádzajúca prax, je pre objednanie si vraždy predsa len trochu málo.
Človek, ktorý stojí za to, aby sa stal obeťou profesionála, musí byť navyše nebezpečný. Musí vedieť niečo, čo vie len malý okruh ľudí a musí hroziť zverejnením tejto informácie, alebo musí po niečom takom, čo by ohrozilo či znemožnilo mocných a bohatých, pátrať. Z tohto hľadiska je iba zverejnenie zoznamu najbohatších nedostatočným dôvodom.
Veril vo veľké a čistejšie Rusko
Podľa Chlebnikovových priateľov novinár v posledných týždňoch pred smrťou nebudil žiadne známky obáv o svoj život. Dokonca sa vzdal služieb bodyguarda, pretože mu takéto opatrenie pripadalo prehnané. Uchoval si aj svoj starý zvyk chodiť hromadnou dopravou (v osudný večer smeroval k zastávke metra), aj keď ako finančne dobre zaistený si mohol dovoliť taxík.
Sršal optimizmom mal skvelú náladu. Presťahoval sa späť do Ruska, odkiaľ pred boľševickou revolúciou utiekli jeho dedo a babička, a kritizoval svojich kolegov z iných zahraničných denníkov, že vidia situáciu v Rusku príliš čierno.
Asi desať dní pred smrťou nad kačicou a bielym vínom, ktorú si rozkázal v jednej z luxusných moskovských reštaurácií, vyhlásil, že chce publikovať pozitívne články.
"V Rusku nie je všetko úplne perfektné, ale okolo vidím obrovské zmeny. Verím v schopnosť Ruska stať sa znovu veľkou krajinou," povedal moskovskému kolegovi z redakcie The Times. "V Rusku sa cítim slobodnejšie ako v Amerike a zdá sa mi, že sú tu obrovské možnosti," hovorieval často už predtým.
Priatelia o Chlebnikovovi tvrdili, že napriek svojej výnimočnej inteligencii, skúsenostiam, odborným znalostiam, schopnosti dlhodobo pátrať a zisťovať utajované informácie a obdivuhodnému vzdelaniu trpel akousi naivitou, romantickou láskou k Rusku, entuziazmom, ktorý mohol znížiť jeho ostražitosť. V pracovni v USA mu nad stolom viseli obrazy predkov ruských generálov, svojim deťom spieval ruské pesničky.
Jeho špecializáciou boli stolypinské reformy (podľa cárskeho premiéra Petra Stolypina) a z novšej histórie divoká privatizácia z 90. rokov. Bol dokonale šťastný, keď ho poverili vedením ruskej verzie Forbesu. Keď sa jeho žena obávala, či mu ako "nepriateľovi zbohatlíkov" nehrozí nebezpečenstvo, odpovedal: "Dnes sa ruskí biznismeni pri riešení sporov už omnoho častejšie obracajú na advokátov než na nájomných vrahov."
Chlebnikov sa však zjavne osudovo mýlil.
Prvý, či jeden z mnohých
Chlebnikov bol novinár svetovej úrovne, známy v Rusku i za oceánom. Stal sa prvým zavraždeným zahraničným korešpondentom v Rusku od roku 1991. Desiatky ich Putin z krajiny vyhostil, ale nikto nebol zabitý. Jeho smrť otriasla svetovou novinárskou obcou a jeho fotografia sa objavila na prvých stránkach najvplyvnejších svetových denníkov.
V skutočnosti je Chlebnikov len jedným z mnohých fyzicky zlikvidovaných nepohodlných novinárov. O tých z ruskej provincie, ktorí zápasia s miestnymi úradníckymi barónmi, tajnými službami a kriminálnymi štruktúrami, a nerovný zápas obvykle prehrajú, nevie nikto.
Od nástupu Vladimira Putina do prezidentskej funkcie v roku 2001 bolo zavraždenmých 15 novinárov. Chlebnikov je šestnásty. Mnoho ďalších zomrelo za nezvyčajných okolností a nikto už nezistí, či sa stali obeťami nešťastnej náhody, nájomného vraha či žiarlivého partnera. Isté je, že počas deväťročného obdobia vlády Borisa Jeľcina zavraždili nájomní vrahovia šesť novinárov. Situácia sa teda dosť významne zhoršila.
Ešte závažnejšie je, že ani jeden prípad vraždy novinára nebol od roku 1991 vyšetrený. Žiadny vrah nebol chytený, nikto nestál pred súdom. "Táto osudná beztrestnosť je jednou z príčin toho, že v krajine sa stále vraždí," vyhlásila šéfka medzinárodnej organizácie Committee of Protect Journalists (CPJ-Výbor na obranu novinárov) Ann Cooperová.
Nepotrestané vraždy novinárov
Výsledkom vrážd nie je len odstránenie jedného, konkrétneho zapárača. Dávajú najavo ostatným, že autocenzúra je najlepšou nepriestrelnou vestou. Chlebnikov sa však údajne k takému postoju nedal zlákať.
Rusko je z hľadiska bezpečnosti novinárov zaradené k takým krajinám ako napríklad Alžírsko, čo nie je vôbec povzbudivé. Horšie podmienky poskytujú podľa údajov novinárov už len Irak a Afganistan, obe krajiny sú však zo zoznamov vyňaté, pretože v nich stále trvá vojna. Atmosféra ľahostajnosti až istej lojality štátu s vrahmi, ktorí umlčujú nepohodlných, spôsobila, že prípady vrážd novinárov sa odsúvajú na dno zásuviek, alebo ich dokonca vyhlasujú za "nešťastné náhody".
Situácia v Rusku zodpovedá medzinárodným štatistikám v tých najnebezpečnejších krajinách. Podľa CPJ bolo v období od roku 1993 až do roku 2003 zavraždených 347 novinárov. Len 16 percent z nich zomrelo vo vojne. Až 74 percent bolo zavraždených na objednávku. Len 26 prípadov bolo dovedených pred súd. Znamená to, že 90 percent zločinov nebolo dosiaľ potrestaných.
"Dovtedy, kým riešenie sporov a odstránenie niekoho, kto stojí v ceste, pomocou vraždy bude normou, dovtedy je krajina chorá," vyhlásil Peter Chlebnikov, brat zavraždeného. Osem dní po tom, čo bol zavraždený Paul, neznámi páchatelia ubili na smrť na okraji Moskvy šéfredaktora kultúrno-literárneho mesačníka Armjanskij pereulok Pajla Pelojana.
V rovnakej chvíli vyšlo najavo, že petrohradská prokuratúra začala konečne vyšetrovanie vo veci zmiznutia korešpondenta časopisu Gorod Maxima Maximova. Podľa jeho kolegov mohlo ísť o vraždu na objednávku. Maximov sa snažil odhaliť kriminálny obchod s nehnuteľnosťami v severnej ruskej metropole, ale predovšetkým, údajne našiel korunného svedka vo veci vraždy demokratickej poslankyne Galiny Starovojtovej - Michaila Gluščenka.
Po smrti Paula Chlebnikova napísal šéf vydavateľstva Forbes Steve Forbes: "On zúfalo veril v lepšie Rusko. Je to trpký pocit, že Paul Chlebnikov s nami nebude, aby mohol vidieť, ako sa jeho sen zmení na skutočnosť.
