Akademický maliar Rudolf Fila vo svojom ateliéri. FOTO - ZUZANA ŠULAJOVÁ
Nedávno mal výstavu v bratislavskej galérii Nova a vyšla mu knižka pod názvom Cestou, za ktorú dostal literárnu cenu Dominika Tatarku za rok 2003.
Začínal koncom 50-tych rokov, čo nebolo ľahké. Vtedajší režim prísne strážil realizmus a Filova tvorba s ním mala málo spoločného. Vystavovať nemohol. Robil však to, čo ho baví - učil. Celých tridsať rokov.
"Z toho, čo som namaľoval, som vyžiť nemohol. Chcel som dať obrazy do Diela, ale vrátili mi ich hneď medzi dverami, lebo takéto ,moderné výčiny' sa vtedy nenosili. Tak som sa zamestnal. Najskôr som pracoval v Umeleckých remeslách, neskôr sa mi naskytla možnosť učiť na bratislavskej umeleckej priemyslovke. Popritom som si, samozrejme, maľoval ďalej. V tomto zmysle som sa naučil žiť celý život - na chlieb si zarobiť na škole a pritom si maľovať to svoje.
V 60-tych rokoch sa situácia na krátky čas zlepšila. V Diele som síce predávať nemohol, ale s výstavami sa roztrhlo vrece a občas sme mohli vystavovať aj vonku. Po roku 1968 však prišli veľké tlaky, ktoré povolili až v 80-tych rokoch. Mohol som vystavovať dokonca v zahraničí, napríklad v Londýne, Glasgowe a Paríži. Po revolúcii som učil dva roky maľbu na VŠVU, ale príliš ma to tam nenadchýnalo. Pod zámienkou slobody sa akosi vytratil zmysel školy. Škola je na to školou, aby sa v nej učilo."
Väčšinu obrazov maľuje pre seba. Ponúkať sa a naháňať klientov je pre neho neprijateľné. "Pre mňa je maľovanie tá najintímnejšia intimita, porovnateľná len s láskou. Venujem sa ženskému telu alebo motívu ženského tela. Niekedy je to už len motívik, výrez, dotyk, v ktorom sa dá vyjadriť postoj k svetu. Nikdy som sa neživil len umením a vystavoval som tiež len z cudzích podnetov. Nemám žiadneho manažéra. Je to náhoda, ak sa niekomu zapáči niečo, čo urobím, a kúpi si to. A je to tak dobre, lebo uviazať sa nejakej galérii a dodávať jej 'tovar' by mi bolo proti srsti. Ponuka kvality by sama mala pracovať na svojom etablovaní. Brojiť proti gýču je nezmysel, hoci je dnes prvoradou spoločenskou hodnotou v novinách, televízii i divadle.
Povinnosťou výtvarníka je byť tvrdohlavý a obhajovať svoju pozíciu i za cenu, že neuspeje a bude to musieť robiť ako vedľajšie povolanie. To je moja skúsenosť a myslím, že platí i naďalej."
