Najpozoruhodnejšou vecou na roku 2000 bolo to, aký „nemiléniový“ vlastne bol: akýkoľvek pocit, že ide o mimoriadny rok, vyhasol spolu so silvestrovskými ohňostrojmi. Zástancovia teórií o apokalypse, čo sa na jar vynorili z lesov, v ktorých zanechali celoživotné zásoby munície a konzerv, boli neprítomnosťou apokalypsy zaskočení rovnako, ako by mali byť počítačoví experti, ktorí prví predpovedali a potom vytýčili „problém Y2K“ (tí však boli príliš zamestnaní rátaním ziskov).
V rozhodne nevýznamnom duchu sa niesol potom celý rok, neprišli žiadne skutočne veľké prírodné alebo humanitárne pohromy, žiadne genocídy typu Bosny alebo Rwandy v polovici 90. rokov, žiadne vojny s účasťou veľkých mocností, ako to bolo v Kosove 1999 alebo v Perzskom zálive 1991, žiadne veľké finančné krízy, ako bol krach ázijských finančných trhov 1997-98. Najväčšou „medzinárodnou“ spravodajskou story bola napokon prezidentská volebná fraška v USA.
Rok 2000 bol však možno zlomovým pre Organizáciu Spojených národov, ktorej nie celkom čistý povojnový register vojenských intervencií konečne podstúpil vážne skúmanie. Len mesiac po totálnom neúspechu zle pripravených síl OSN v Sierra Leone vydal generálny tajomník Kofi Annan až brutálne jasnú správu o mierových akciách. „Žiadne zlyhanie nepoškodilo postavenie a dôveryhodnosť mierotvorby v 90. rokoch viac, než jej neschopnosť rozlíšiť obeť a agresora,“ napísal. „Sekretariát musí povedať Bezpečnostnej rade, čo potrebuje vedieť, a nie to, čo chce počuť.“ A hoci ešte dlho potrvá, kým vlády neprestanú pociťovať potrebu skryť sa v momente, keď OSN opäť hľadá vojakov na akúsi intervenciu, nastal pokrok.
Ale ak aj je OSN na tom lepšie, rozhodne sa to nedá povedať o africkom kontinente. Afrika, domov desatiny populácie sveta, kontinent tretiny štátov sveta a dejisko dvoch tretín vojen sveta, je jednoducho zmätok. Niektoré krajiny prešli dekádou vraždenia a chaosu, iné dvoma dekádami. I tie najbohatšie a najväčšie stoja na pokraji občianskej vojny medzi moslimským severom a kresťanským juhom. A navyše je tu AIDS. Kontrast medzi Afrikou a Európou, dvoma susediacimi svetadielmi s takmer rovnakým počtom obyvateľov nebol hádam nikdy taký akútny a šokujúci.
V Ázii zostáva mnoho problémov – počnúc krehkosťou ekonomiky zotavujúcej sa z finančných kríz a končiac nekonečnou vojnou v Afganistane. Je však viac dôvodov na nádej než na obavy. A platí to dokonca i pre najnepoddajnejší región sveta – Blízky východ.
Sú mnohé ďalšie kritické problémy, v ktorých sa žiadny pokrok nedosiahol – napríklad otázka globálneho otepľovania, mnohé veci sa však vyvíjajú lepšie, než sme mohli ešte pred desiatimi rokmi očakávať.
Vlastne to ani nie je zlý začiatok nového milénia. GWYNNE DYER
(Autor je historikom a publicistom)
