Prečo ste sa rozhodli prípad oznámiť polícii?

Nebolo to mojou zásluhou. Keď som sa ráno zobudila, bola som v šoku, nevedela som, čo sa deje. Až keď zo mňa rodičia vytiahli, čo sa vlastne stalo, ocko ma zaviezol na políciu.

Ako to na polícii prebiehalo?

Opýtali sa, čo sa stalo, povedala som im to. Povedali, že ak podám trestné oznámenie a oni zavolajú vyšetrovateľa z Dolného Kubína, už sa to nebude dať stiahnuť. Tri alebo štyrikrát sa ma spýtali, či si to nechcem rozmyslieť, či to nechcem stiahnuť. Keď som povedala, že nie, tak okolo dvanástej zavolali vyšetrovateľa. Prišiel okolo piatej-šiestej večer.

Dovtedy ste boli na polícii?

Musela som tam sedieť.

Ako sa k vám správali. Dali vám napiť?

Sedela som na lavičke, vedľa ktorej bolo WC. Pokiaľ som sa chcela napiť, tak som pila tam. Nekomunikovali so mnou, iba keď sa potrebovali niečo opýtať. Ocko tam prišiel so mnou, ale potom musel ísť do roboty a vrátil sa.

Keď prišiel vyšetrovateľ, ako to prebiehalo?

Keď podvečer prišiel, musela som s ním spísať zápisnicu. Všetko dopodrobna som mu musela povedať, aj to, ako som sa ráno zobudila.

Poznali ste páchateľov?

Keď som prišla na políciu, poznala som len jedno meno. Potom sa ma policajti pýtali, či to nie sú títo, ako keby sa s nimi poznali, možno sú na polícii známi. Potom mi môj kamarát povedal ďalšie mená.

Kedy zavolali páchateľov na políciu?

To neviem, či ich volali. Keď som tam sedela, jeden policajt volal jednému z nich. On tam prišiel, telefonoval neviem komu, prišiel druhýkrát, potom odišli, vypovedať prišli až okolo desiatej večer.

Aký ste mali z policajtov pocit?

Príjemné to vôbec nebolo. Boli chladní, neprejavili žiadny súcit. Čo potrebovali, sa spýtali, inak nič.

Vypovedal na polícii aj váš kamarát, ktorý bol s vami na diskotéke a videl, ako vás odvliekli?

Mala som požičanú jeho bundu, tá zostala v aute alebo na hoteli. Oni mu ju na druhý deň doniesli do jedného podniku a ten šofér mu ju dal so slovami, že najprv on pomôže im, potom oni pomôžu jemu. Neviem, či zmenil výpoveď, ale pochválil sa tým.

Ako sa k vám správajú ľudia?

Hovorí sa o tom. Niektorí, keď sa chcú na to spýtať, tak sa ma spýtajú s tým, že sa tvária, že sa to stalo mojej sestre, ktorá je odo mňa o rok a pol mladšia. Ľudia sa tvária, ako keby som ja urobila zle tým, že som to nahlásila. Pozerajú sa na mňa, ako som si to vôbec mohla dovoliť. Kamaráti o tom všetci počuli, ale nikto o tom nerozpráva, vedia, že mi je to nepríjemné. Snažím sa na to nemyslieť, niekedy sa mi to aj sníva, maminka hovorí, že kričím zo sna. Snažím sa na to zabudnúť.

Poznáte niekoho, komu sa to tiež stalo?

Hovorí sa to, aj mladé baby vravia, že sa to nestalo prvýkrát, že o tom často počuli, ale keď niekoho oslovíte, aby vypovedal pred políciou, tak nikto o tom nevie.

Nemáte strach svedčiť?

Určite to má význam. Ak sa s tým nebude nič robiť, tak sa to bude diať ďalej, ale nepriala by som to zažiť nikomu.