zorňuje, aby si rozmyslela, akou rečoui chce vlastne hovoriť, lebo do svojej materinskej češtiny často vplieta slovenské slovíčka. Bývalá herečka, dnes diplomatka. Riaditeľka Českého centra v Bratislave - Stanislava Wanatowiczová-Bartošová.

Po tom, ako ste štyri roky pôsobili na Slovensku na Českom veľvyslanectve, vrátili ste sa sem po krátkej prestávke do funkcie riaditeľky Českého centra. Mali ste k Slovensku nejaký hlbší vzťah už pred svojím vstupom do diplomacie?
Takmer každý z mojej generácie má vzťah ku Slovensku, veď s jeho realitou sme pred rokmi prichádzali denne do styku. A keď som bola ešte študentkou DAMU v Prahe, spoznala som tam veľa Slovákov. V tom čase to bola celá slávna plejáda tvorcov, ktorí zväčša bývali v internáte na Hradební ulici. Keby jedného dňa začal tento koedukovaný, internacionálny internát vypovedať, boli by to neobyčajne zaujímavé memoáre. Bývali v ňom študenti všetkých troch fakúlt - hudobnej, filmovej aj divadelnej. Mnohí z nich sa stali vynikajúcimi umelcami, ktorí dnes tvoria po celom svete. Zo Slovákov to boli napríklad režiséri Juraj Jakubisko, Miloslav Luther, Peter Hledík, kameraman Dodo Šimončič, klavirista Marián Lapšanský, výtvarníčka Tatiana Kovačevičová a mnohí ďalší. Takže, keď som sem prichádzala, tešila som sa, že ich tu všetkých opäť stretnem.
Máte výnimočné postavenie oproti ostatným pracovníkom siete Českých centier, ktoré sú rozmiestnené po celej Európe, v Amerike a Rusku? Netvrdia vám vaši kolegovia, že máte pohodlné miesto?
Určite nie. Na prvý pohľad to azda vyzerá, že naša práca na Slovensku je jednoduchšia v porovnaní s ostatnými krajinami, ale v skutočnosti je pozícia nášho centra komplikovanejšia. Všade inde vo svete, kde mnohí ani netušia, kde sa vlastne Česko nachádza, je úlohou Českých centier „ šírenie dobrého mena našej republiky a jej kultúry". My však musíme ísť hlbšie. Naša činnosť musí byť pre slovenskú verejnosť o to zaujímavejšia. Musí prinášať niečo naozaj zmysluplné a príťažlivé, lebo naše vzťahy sú intenzívne, blízke a určite sa nedajú prerušiť štátnymi hranicami.
Popri overených menách predstavujete aj aktuálne zaujímavé osobnosti českého života. Takto sem prišli na návštevu dokumentaristka Olga Sommerová alebo reportérka Petra Procházková. Nechodí na podobné stretnutia výlučne kultúrna a odborná verejnosť?
Chceme, aby k nám chodilo čo najviac ľudí, lebo sme otvorení pre všetkých, na naše podujatia je vstup voľný. Či sú to besedy so zaujímavými ľuďmi, výstavy, projekcie filmov, alebo koncerty, rovnako ako aj v kultúrnych centrách iných krajín, je u nás vítaná široká verejnosť. Až raz bude pred Českým centrom stáť dlhý rad záujemcov, ktorý sa bude vinúť až k soche Hviezdoslava, budem šťastná.
Ako spolupracujete s kultúrnymi inštitútmi iných krajín, ktoré majú sídlo v Bratislave?
V máji sme napríklad realizovali spolu so slovenskou stranou a poľským a maďarským inštitútom veľký kultúrny projekt Kvarteto pri príležitosti osláv vstupu do EÚ. Spolu sme pripravili aj panelovú diskusiu prvých ponovembrových ministrov zahraničia Česka a Maďarska - Jiřího Dienstbiera a Gejzu Jesenského so šéfredaktorom poľskej Gazety Wyborcej Adamom Michnikom a Jánom Čarnogurským. Bola to veľmi zaujímavá diskusia, ktorú moderoval Martin Bútora. Sklamalo ma, že médiá sa tomuto výnimočnému stretnutiu nevenovali bližšie. Takíto štyria ľudia sa v Bratislave naozaj nezídu len tak každý deň.
Vaša dcéra je novinárka, pracuje v renomovanom časopise Týden. Porovnávate slovenskú a českú tlač?
Nenachádzam v nich až také veľké rozdiely. Samozrejme, že česká tlač je bohatšia a masívnejšia vďaka tomu, že u nás ide o dvojnásobne väčší trh. Úplne logické je aj to, že sa v Prahe odohráva viac závažnejších udalostí ako v Bratislave už len preto, že je tam oveľa viac medzinárodných inštitúcií, čo sa prirodzene premieta aj do médií. Nikdy by som to však nechcela hodnotiť kriticky, lebo naše médiá len ilustrujú inú životnú situáciu.
Keď prídete do Prahy, pýtajú sa vás známi, akí tí Slováci vlastne sú?
Ľudia z môjho okruhu sú nejakým spôsobom stále informovaní o Slovensku, mnohí tu majú priateľov, s ktorými sú v kontakte. Pravdou však je, že čoraz viac ľudí z mladšej generácie začína vnímať Slovensko ako vzdialenejšiu cudzinu. Na druhej strane však rozdelením spoločného štátu došlo k akejsi vzájomnej úcte a partnerskému zhodnoteniu minulosti. Stôl je čistý a na takom stole sa dobre obeduje.
Čo bolo pre vás hlavným motívom, že ste opustili herectvo?
Po roku 1990 nastali zmeny, ktoré sa týkali všetkých sfér života a dotkli sa, samozrejme, aj divadiel, hercov a filmových a televíznych tvorcov. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa pomaly prestávalo nakrúcať, práce bolo čím ďalej, tým menej, a zvlášť pre herečky stredného veku. Tak to bolo, je a vždy bude, lebo nie je ničoho tak veľa, ako herečiek v strednom veku, a nie je ničoho tak málo, ako pracovných príležitostí pre ne. Už je to takmer rizikové povolanie. Ako to pekne píšu bratia Čapkovci v hre Zo života hmyzu: ‚Moc slimáků a málo kapustiček.' Začala som preto uvažovať, či neurobím krok niekam úplne inam.
Má práca diplomata niečo spoločné s prácou herca?
Skôr celkový život v divadle má niečo spoločné s diplomaciou. Divadlo je inštitúcia, ktorá síce vyzerá pre nezasvätených veľmi slobodomyseľne, ale vládne v nej veľmi tuhá disciplína. Keby tam nebola, asi len ťažko by sa každý večer vždy o 19.00 h zdvihla divadelná opona. Divadelný systém celý život vedie človeka k vnútornej disciplíne a práci v kolektíve. Potvrdili by to aj tie najväčšie hviezdy. Tu každý musí brať ohľad na ostatných a učí sa veľkej trpezlivosti, pretože predstavenia sa nerodia z hodiny na hodinu. Proces hľadania je niekedy dlhý a bolestný. A stáva sa aj to, že hráte s kolegami, ktorí nie sú nejako hlboko zapísaní vo vašom srdci, ale vyjsť s nimi musíte. To sú veci, ktoré sa k diplomacii hodia.
Museli ste prejsť nejakou špeciálnou prípravou?
Predtým, ako som vycestovala na svoj prvý post na konzulát do Košíc, viac ako tri roky som pracovala na ministerstve zahraničných vecí ako radová úradníčka. Za tento čas sa mi podarilo osvojiť si potrebné veci.
Čo sa týka vzťahu Slovákov k českej kultúre, vnímate rozdiel medzi Košicami a Bratislavou?
Na Košice mám tie najkrajšie spomienky, hoci som tam bola len krátko - viac ako rok. Slováci stále prijímajú našu kultúru vynikajúcim spôsobom, rovnako ako slovenskú kultúru prijímajú Česi, čo považujem za úplne prirodzené. Verím, že to bude platiť vždy. Košice sú však hendikepované väčšou vzdialenosťou od Brna a Prahy, tlač tam prichádza oneskorene a televízne a rozhlasové vysielanie možno zachytiť len cez káblové rozvody, čo si mnohí starší ľudia nemôžu dovoliť. Česká kultúra je tam vzácnejšia, ale o to srdečnejšie sa prijíma.
Čo by ste si priali zlepšiť v práci Českého centra v Bratislave? Aký je váš ideál?
Ideál potrebuje každá inštitúcia. Podlieha však určitým pravidlám a režimu, s ktorými jednotlivec nič neurobí, aj keby mal tie najkrajšie úmysly a plány. Našou úlohou je, aby sme náš priestor vyplnili čo najlepšie. Priala by som si, aby bratislavské České centrum vošlo do širokého povedomia slovenskej verejnosti predovšetkým ako kultúrna inštitúcia. Už len preto, že sa nám darí pripravovať zaujímavé programy, ktoré neuvidíte nikde inde na Slovensku, len u nás.
Divadlo však ostalo vašou srdcovou záležitosťou. Keď ste pracovali na veľvyslanectve Českej republiky, podarilo sa vám zorganizovať výnimočné hosťovania niekoľkých veľkých pražských divadiel v Bratislave a ďalších mestách, ktoré boli mimo zvyčajných prehliadok. Máte podobné plány aj do budúcnosti?
Divadelné vzťahy fungovali vždy mimoriadne dobre. Nikdy sa neprerušili ani v ‚ošemetných časoch'. Verím, že sa to nezmení, lebo jedine medzi Českom a Slovenskom si môžeme divadlá vymieňať bezproblémovo. V Poľsku, napríklad, už nastáva jazyková bariéra, a to nehovorím o iných krajinách. Divadla nikdy nie je dosť. Rada by som urobila niečo pre to, aby sa sem prišli predstaviť mladé divadlá, ktorých je v Čechách veľa a stále vznikajú nové. Sú však málo známe, lebo mnohí ľudia hodnotia kultúrne dianie len cez televíziu - pokiaľ niečo nepoznajú z obrazovky, myslia si, že to nemôže byť také zaujímavé, aby si to prišli pozrieť osobne a naživo.
Zažili ste aj skúsenosť s prácou v televízii. Boli ste jednou z prvých moderátoriek hlavných televíznych správ v NOVE. Ako si na to spomínate?
Bolo to vzápätí, ako som odišla z divadla. NOVA vtedy len začínala a nikto netušil, ako sa vyprofiluje. Bola to pre mňa dobrodružná epizóda - tanec na veľmi klzkom ľade. V každom prípade to bolo zaujímavé, aj keď zopakovať by som si to už naozaj nechcela.
Prežívali ste azda väčšiu nervozitu ako na divadelnej scéne?
Bola som v priamom živom vysielaní, všetko sa ešte len rodilo, nič nebolo zabehané a dokonalé, nikdy som nevedela, v ktorej sekunde sa čo stane. Toto povolanie môžu robiť len veľmi odvážni ľudia so železnými nervami.
Ako dnes hodnotíte túto televíziu, ktorá sa vyvinula jednoznačne komerčným smerom?
Nepatrí síce k mojim obľúbeným staniciam, ale keďže má svoju divácku obec, má aj právo na život.
Ste jednou z tých herečiek a hercov, ktorí prudko zmenili svoju profesiu a odišli do politiky alebo do diplomacie. Akú šancu by dnes mali nejakí vaši hereckí kolegovia, keby chceli urobiť podobný krok?
Pravidlá sa zmenili. November priniesol prudké zmeny ako každé porevolučné vrenie. Nikto nepopiera, že my sme mali šancu v období, keď dochádzalo k personálnym posunom. Dnes je situácia v Čechách aj na Slovensku stabilizovaná, veci dostali poriadok, aký im patrí. Podobné to bolo aj v iných profesiách, napríklad aj v novinárstve. Polovica ľudí musela odísť, a tak prišli noví a z iných odborov, ktorí to nerobili 20 rokov alebo to nerobili nikdy predtým. Noviny museli vychádzať každý deň a ani ministerstvo zahraničných vecí sme nemohli zavrieť na pár rokov, kým si nevychováme nových diplomatov. Úrad musel bežať ďalej.
Váš manžel ostal v Prahe a vy žijete manželstvo na diaľku. Aké je byť ženou-diplomatkou?
Máme už dospelú dcéru a naše životy sú stabilizované. Dá sa to v pohode zvládnuť a Slovensko nie je kraj sveta. Neviem si však predstaviť, že by som takto dokázala žiť napríklad pred pätnástimi rokmi. Nevedela by som pre svoju kariéru nechať napospas desaťročné dieťa, aj keď viem, že sa takéto veci dejú.
Debutovali ste v roku 1965 vo filme Pavla Kohouta Sedem zabitých, kde ste hneď hrali hlavnú postavu. Spomeniete si na to ešte vôbec niekedy?
Bola som dievča z malého mesta, ešte len pred maturitou, aj keď už po talentových skúškach na AMU. Bol to pre mňa úplne mimoriadny zážitok. Rovnými nohami som skočila do filmovania, bolo to veľmi náročné.
Po roku 1968 ste sa ocitli v Divadle Na Vinohradech. Ako ste sa tam cítili v čase, ktorý sa skončil desaťročím normalizácie?
Najkrajšie roky sme v skutočnosti prežili na vysokej škole. Keď sme v roku 1969 končili štúdium, všetko, čo nasledovalo po ňom, bolo pre celú našu generáciu ťažkou dezilúziou. Rok 1968 sa stal pre nás všetkých, čo sme vtedy boli v tom najvnímavejšom veku od 18 až po 25 rokov, jazvou, ktorú si ponesieme do konca života. Keď som však nastúpila do divadla, ocitla som sa medzi staršími a skúsenejšími kolegami a videla som, že pre nich to bola ešte bolestnejšia situácia ako pre nás. Mnohí z nich vstúpili do strany z presvedčenia už v päťdesiatych rokoch a rok 1968 ich zastihol v ich najproduktívnejšom veku, čo považovali za svoj koniec. Byť medzi nimi a prežívať ich pochybnosti a sklamania bolo silnou školou do života. Vinohradské divadlo však vtedy malo veľa vynikajúcich hercov, takže aj keď sa zmenil repertoár, a nastal návrat ku klasike, a hlavne ruskej, paradoxne sme zažili aj obdobie veľmi peknej práce.
Nie je vám smutno za divadlom?
Zo začiatku mi bolo veľmi smutno, lebo 20 rokov života len tak neodstrihnete, ale čas naozaj všetko zahojí. Dnes, keď vidím pekné predstavenie, pristihnem sa, že sa mi chce zahrať si v ňom. Funguje to však aj opačne - keď vidím niečo nevydarené, ľutujem hercov a teším sa, že ja sa už takto trápiť nemusím. V konečnom výsledku totiž svoju kožu na trh nesie len herec - ten, čo to napísal, je preč, ten, čo to zrežíroval, je neviditeľný, a ten, čo vás obliekol, tiež nie je prítomný. Teraz tam stojíte, všetko sa na vás koncentruje, a ak sa to publiku nepáči, znesie sa to len na vašu hlavu. Už vám nepomôže ani svätená voda. Našťastie, máme zdvorilé publikum - keď sa mu niečo nepáči, sedí a hľadí. Nežijeme v krajine, kde ohadzujú javisko paradajkami. .
Ako sa cítite v susedstve s americkým veľvyslanectvom?
Nejako to neprežívam. Sú na to však dva pohľady. Moja mama zastáva pesimistický názor, že keby niekto zaútočil na americkú ambasádu, ušlo by sa aj nám. Optimistický tvrdí, že sme tu vlastne chránení. Mňa znepokojuje len jedno - aby toto susedstvo neodrádzalo našich potenciálnych slovenských návštevníkov. Sme stále otvorení pre všetkých.

Kto je to?
Stanislava Wanatowiczová-Bartošová (1947) - bývalá herečka a česká diplomatka. Do roku 1993 hrala v pražskom Divadle na Vinohradech a účinkovala v mnohých populárnych českých filmoch (Koniec básníkú v Čechách, Princezná Fantagiro, Skalpel, prosím!, Vrchní, prchni!, Hodíme se k sobě, miláčku?, Sedm zabitých...)
V roku 1993 opustila divadlo, krátko pôsobila v televízii NOVA, kde moderovala hlavné večerné spravodajstvo. Od roku 1994 je pracovníčkou ministerstva zahraničných vecí Českej republiky. Na Slovensko prišla o tri roky neskôr ako konzulka Generálneho konzulátu ČR v Košiciach, odkiaľ prestúpila na veľvyslanectvo do Bratislavy a stala sa tajomníčkou pre kultúru a tlač. Od októbra minulého roku je riaditeľkou Českého centra v Bratislave.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIROSLAVA CIBULKOVÁ