herec Dušan Tarageľ
menovec spisovateľa Dušana Taragela
Často si vás ľudia mýlia so spisovateľom Dušanom Taragelom?
Samozrejme, že si nás mýlia. Keď som bol mladší, nakrútil som veľa filmov, preto ma verejnosť poznala. Teraz sa však na trhu objavujú už aj knihy, a preto mi závidia. Pýtajú sa, či mi nestačia peniaze. Dokonca, ani náš tlačový tajomník z divadla mi neveril, že to nepíšem ja.
A páčilo sa mu to?
Dokonca mi kričal cez ulicu: Napísal si bohovské poviedky, včera som ťa čítal v novinách! Za pána Taragela som dokonca raz dostal aj honorár. Videl som, že ide o rozhlasový rozhovor, preto som tam išiel a na drevo vysolil peniaze, ktoré mi omylom poslali na účet.
Poznáte teda jeho tvorbu?
Keď vznikol podľa Taragelovho scenára film s názvom Baščovanský & zať, telefonovala istá pani: ‚Ako herca som vás mala rada, ale že takéto hovädiny píšete, to som si nemyslela.' Zo zvedavosti som si to pozrel. Bolo to ponuré čierno-biele, také techtle-mechtle, takže som pochopil, prečo sa pani nahnevala.
Čo vás najviac zaujíma na slovenskej literatúre?
Z detstva si rád spomínam na Ľuda Ondrejova a jeho Zbojnícku mladosť a Jerguša Lapina. Hečkovo Červené víno, Urbanov Živý bič, diela Margity Figuli, to všetko sú vynikajúce romány. Keď som čítal Horalov, nepomyslel som si, že raz budem hrať hlavnú postavu Vasila. Za najlepšieho poviedkára dodnes považujem Martina Kukučína.
A súčasní autori?
Mitanovu poviedku Milovanie v električke sme za vysokoškolských čias vedeli viacerí takmer naspamäť. Teraz čítam monografie - o Štefánikovi, Dubčekovi, Tisovi.
Stretli ste sa niekedy so svojím menovcom?
Iba na chodbách Slovenského rozhlasu. Skôr ma poznal on, ako ja jeho. Jeho knižku Pre nezbedné deti a starostlivých rodičov som kúpil svojim neteriam, takže už ho poznám viac. Teší ma, že som sa s ním teraz zoznámil. Myslel som si, že je mladší.
Čo vás na ňom upútalo?
Je to inteligentný, razantný, nezastaviteľný človek. Mám pocit, že to, čo si myslí, aj vypovie. Má dávku sarkazmu, čierneho humoru, ale aj láskavý pohľad na veci. Veselý človek. Do koča aj do voza.
Nepátrali ste, či máte okrem mena aj nejaké spoločné vlastnosti?
Neviem, pretože ho veľmi nepoznám.
Nikdy ste sa nepokúšali o nejaký literárny útvar?
V mladosti som písal básne a v časopise Film a divadlo mi niektoré uverejnili. Boli smutné, melancholické.
Ktoré literárne dielo vás v poslednom období najviac oslovilo?
Monografie v Galérii slávnych. Napríklad Svit luny o Debussym.
Čo je vaša najväčšia necnosť a čo najlepšia vlastnosť?
Nie je to na mne vidieť, ale dokážem sa rýchlo rozčúliť. O päť minút to však oľutujem. Som aj zábudlivý. Usilujem sa však byť dobrým človekom.
Rozčuľuje vás, keď si vás novinári pomýlia?
Nie. Dokonca si hovorím, že takto si navzájom robíme reklamu.
Herec Dušan Tarageľ je od roku 1971 členom Činohry SND. Hrá v predstaveniach Ženský zákon, Prelet nad kukučím hniezdom, Ale, ale pani plukovníková, Konečne slobodný, Krcheň nesmrteľný, Mačka na horúcej plechovej streche. Nakrútil množstvo filmov. Za hlavnú postavu vo filme Keby som mal dievča dostal v roku 1976 v Karlových Varoch cenu za najlepší herecký výkon. Je ženatý, má dve dcéry.
Spisovateľ Dušan Taragel
menovec herca Dušana Tarageľa
Často si vás ľudia mýlia s hercom Dušanom Tarageľom?
Nás si nemýlia, iba naše mená. Naposledy mi zavolali z komerčnej televízie, aby som prišiel zabávať divákov na Veľkú noc do Telerána. Aby som niečo povedal o písaní, divadle a ako trávim sviatky. Zostal som z toho celý uveličený a predstavoval si tisícky divákov, ktorí pozorne počúvajú moje slová o ťažkom živote spisovateľov a potom som pochopil, že opäť ide o omyl, že chcú toho druhého Tarageľa. Na spisovateľa všetci kašlú. Môj kamarát Peter Pišťanek tvrdí, že spisovatelia sú nudní ako suchý konský trus. Zrejme má pravdu, keď nás do komerčnej televízie nechcú.
Odkedy ste začali vnímať svoje takmer celkom rovnaké mená a priezviská?
Veľmi skoro. Ako malý chlapec som videl v televízii inscenáciu, v ktorej hral pán Tarageľ mladého Edisona a odvtedy si ho pamätám. Mohlo to byť niekedy koncom 60. rokov. Predpokladám, že pán Tarageľ určite netušil, že má v Bratislave menovca, a mal pokoj dovtedy, kým som nezačal uverejňovať svoje texty. Neskôr som začal pracovať v rozhlase ako hudobný redaktor, takže každú chvíľu zaznelo moje meno a napokon som podpísal aj petíciu proti jednému ministrovi, z čoho vzniklo plno mediálneho šumu a pán Tarageľ tak mal príležitosť vychutnať si existenciu mojej osoby. Musel mať z toho zvláštne pocity - nič o mne nevedel, ale stále som mu bol nejako pripomínaný.
Chodievate rád do divadla?
Nebudem tvrdiť, že som divadelný fanatik, ale z času na čas do divadla zájdem. Je to úplne iný druh zážitku ako kino alebo literatúra - živí herci, kulisy, dejstvá, prestávka na cigaretu a sekt. Divadlo sa mi páči, len nechápem, prečo sa v ostatnom čase uvádzajú tie zvláštne experimentálne hry, v ktorých sú dve stoličky a traja herci, z ktorých jeden hrá blázna, druhý vraha a tretí ich psychiatra.
Ako sa vám páči Tarageľovo herecké majstrovstvo?
Neviem, či mám právo hodnotiť člena Činohry SND. Myslím si, že čím je starší, tým je lepší. Mali by ho konečne vytiahnuť z úloh vtipných strýcov a dať mu niečo vážne, možno až zlovestné. Keď Lábus, vyhlásený komik, zahral vážnu postavu v Amerike, behal mi z toho mráz po chrbte. Alebo Polívka v úlohe farára v Dobrom světle tiež zažiaril tak ako nikdy.
Pamätáte si nejakú jeho postavu?
Kto by si ho nepamätal zo spevohry Na skle maľované. Tiež si ho pamätám ako hlavnú postavu vo filme Stratená dolina od Martina Ťapáka. A pamätám si na rad rôznych inscenácií, ktorých meno si nespomeniem.
Stretli ste sa niekedy v živote?
Veľmi dlho sme na seba nemali šťastie. Ja som sa mu pre istotu vyhýbal, pre tú petíciu proti ministrovi. Napokon sme sa stretli pred dvoma rokmi pri výrobe rozhlasového šotu. Pekne sme sa porozprávali o príbuzenských vzťahoch a problémoch, ktoré nám robí naše rovnaké meno.
Čo vás na ňom najviac upútalo?
Páči sa mi, že je to normálny človek, ktorý tie omyly s našimi menami berie s humorom. A pretože sme sa stretli pracovne, oceňoval som jeho profesionalitu. A najmä som si všimol, že sa podobá na môjho otca, že predsa len máme spoločný koreň, že na Liptove sa niekedy potĺkal náš spoločný predok.
Nikdy ste netúžili stať sa hercom?
Určite nie. Nerád vystupujem pred verejnosťou. Pre mňa je na herectve lákavá len predstava, že človek na dve hodiny prijme inú identitu, všetci mu to uveria, on sám tomu uverí, potom sa v šatni odlíči, prezlečie a spokojne ide domov. A ešte mu za to platia. Herec je od slova hrať sa a herci sa v podstate naozaj len hrajú - na niekoho, na niečo, a to je na ich povolaní úžasné.
Čo je vaša najväčšia necnosť a čo najlepšia vlastnosť?
Vzťahy k ľuďom a zmysel pre humor. Niekedy som na popukanie neznesiteľný a niekedy k plaču vtipný.
Rozčuľuje vás, keď si vás novinári pomýlia?
Čo tam po novinároch, zábavnejšie je to s obyčajnými ľuďmi. Najšpičkovejším zážitkom bolo, keď ma v ešte časoch hlbokej totality kontrolovali dvaja policajti. Jeden si prečítal meno v občianskom a spýtal sa: ‚Vy ste brat toho herca?' Povedal som, že áno, vrátili mi občiansky preukaz a veľkodušne ma prepustili.
Spisovateľ Dušan Taragel vyštudoval Filozofickú fakultu UK, vystriedal rad povolaní ako prevádzkový chemik, strážnik, strojník vo vodárni, hudobný redaktor v Slovenskom rozhlase a od roku 1993 pôsobí v reklame ako textár. Publikuje od roku 1988. Debutoval v roku 1997 knihou Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov. Druhou knihou (za spoluautorstva Petra Pišťanka) bola zbierka cynických poviedok Sekerou & nožom. Autorsky prispel, zostavil a na vydanie pripravil komiksové úpadkové dielo Roger Krowiak. Tento rok zostavil poviedkovú antológiu Sex po slovensky. Je autorom námetu a scenára celovečerného TV filmu Baščovanský & zať.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Roman Ferstl
