Slovensko zaregistrovalo v apríli rekordný počet žiadateľov o azyl. Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov je 1607 žiadostí najvyššie číslo v histórii krajiny. Nie všetci, čo prichádzajú na Slovensko, sú politickými utečencami, ktorých doma prenasledujú z politických, náboženských alebo rasových dôvodov.
Podstatne väčšiu skupinu ľudí, ktorí sem prídu, tvoria ekonomickí migranti.
Len prvá skupina má nárok na ochranu a azyl. Čo však s početnými ilegálnymi migrantmi, pre ktorých sa Slovensko stalo najlepšou tranzitnou krajinou na ceste za vysnívaným rajom? Štáty Európskej únie nám ich vrátia späť. Čo ďalej?

Z Ghany do Gabčíkova
"Staršinovia v našej dedine chceli, aby som zabíjal ľudí africkým čarodejníctvom džu-džu. Woo-doo," vysvetľuje mladý Afričan z Ghany v utečeneckom tábore v Gabčíkove. Je tam už od jesene. "Ja nerobím woo-doo, som kresťan. Hrozilo mi, že ma zabijú. Utiekol som, aby som sa zachránil, rozumieš?" zdôrazňuje a hneď sa opýta: "Dáš mi telefónne číslo? Napíšem ti sms."
Medzi dedinou a vodnou priehradou je pobytový tábor pre utečencov. Ako sa hovorí po novom - pre žiadateľov o azyl.
Je lenivé slnečné poludnie, do jedálne sa schádzajú ľudia: čečenské matky s pohľadom upretým pred seba na poskakujúce deti, skupinka Indov štrngajúca vlastným príborom, celé rozvetvené rodiny s igelitkami. Niektorí dobre oblečení, niektorí v potrhaných tričkách a papučiach. Na dvadsať minút zavládne úplný pokoj, potom z jedálne vychádzajú ľudia s kúskami chleba v ruke a rozchádzajú sa do svojich unimobuniek, ktoré kedysi slúžili ako ubytovne pre riečnych robotníkov.
Tento tábor nie je pre utečencov, ktorí práve prišli na Slovensko, lenže v záchytných táboroch je plno. Preto prerobili unimobunky na záchytné miesto s karanténou. Spoza okna vidno hlavu v obrovskom červenom turbane. Unudení Indovia, ktorí musia v budove tráviť mesačnú karanténu, tancujú a spievajú si. O chvíľu ich strážna služba v zástupe vedie do oddelenej jedálne a o ďalšiu chvíľu naspäť do budovy.
Slovensko a Česko sú poslednými krajinami Európskej únie, ktoré nariaďujú žiadateľom o azyl mesačnú zdravotnú prevenciu.

Preč zo Slovenska
Stačí sa posadiť na lavičku v tábore a pozdraviť "hello". Okolo sa okamžite zhŕkne skupinka Indov. Sú prekvapení, že od domorodcov počujú angličtinu, a tak sa rozhovoria.
"Nemám rád Slovensko, hneď by som išiel preč. Ale hneď," hovorí jeden z nich. Chce ísť do Talianska, ale najprv sa musí dostať do Rakúska. "Ak sa mi tam bude páčiť, ostanem aj tam, ak nie, pôjdem ďalej." Patrí ku skupinke, ktorú chytili na slovenskom území pri nelegálnom prechode hraníc. "Išli sme v aute. Dlhá cesta. Z Indie do Moskvy lietadlom a ďalej autom. Moskva je najlepšie miesto, kam sa dá dostať bez dokladov," vysvetľuje. Za tento spôsob "turizmu" zaplatil 25 000 dolárov. Potom ich chytila polícia a v autách doviezla do tábora v Gabčíkove.
Čo chcú robiť na Západe? "Môj sen je oženiť sa so ženou bielej pleti. A potom sa môžem vrátiť aj domov," hovorí Ind. Reálnejšie znie jeho ďalší sen - odísť zo Slovenska a dúfať, že ho zasa nechytia. "Ak sa dostanem do Talianska, moji príbuzní ma vyzdvihnú a postarajú sa o mňa," dodáva.

Utečenci a ekonomickí migranti
Kto sú utečenci? Podľa definície Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) je utečenec osoba, ktorá ušla zo svojej vlasti z opodstatneného strachu z prenasledovania z dôvodu rasy, náboženstva, politických názorov alebo členstva v určitej sociálnej skupine, a nemôže alebo sa nechce vrátiť späť.
Slovenská republika podlieha Ženevskej konvencii z roku 1951, základnému dokumentu ochrany práv utečencov. Tá nás zaväzuje starať sa o utečencov a žiadateľov o azyl a poskytovať im pomoc a ochranu.
Vedúci zastupiteľského úradu pre utečencov na Slovensku Pierfrancesco Maria Natta aktualizuje údaje žiadateľov o azyl. Perom prepisuje nulu na dvojku - druhý utečenec v tomto roku dostal azyl len pred dvoma dňami. Egypťan, prenasledovaný za kresťanskú vieru. Prvou je Čečenka bez štátnej príslušnosti. Šéf slovenskej pobočky UNHCR hovorí, že miera udeľovania azylov v našej krajine je najnižšia v celej Európskej únii - 0,2 percenta.
Dôvodov je viac, no hlavným je ten, že nie všetci, čo prichádzajú na Slovensko, sú prenasledovaní utečenci. "Druhá veľká skupina ľudí, ktorí sem prídu, sú ekonomickí migranti," hovorí Natta.

Ďalej na Západ
"Ak si všimnete údaje, počet žiadostí o udelenie azylu za minulý rok bol 10 358. Konanie bolo zastavené v 9 788 prípadoch. To znamená, že len niečo vyše päťsto utečencov ostalo u nás," hovorí Natta. Ostatných vyše deväťtisíc utečencov pokračovalo v úteku do ďalších krajín smerom na Západ - do Rakúska a Českej republiky. Slovensko sa tak stalo najvyhľadávanejšou tranzitnou krajinou ekonomických migrantov.
Indovia, Číňania, Kambodžania a ďalší migranti, čo sa rozhodnú, že odídu na Západ zarábať peniaze, nie sú utečencami, ktorí by mali nárok na azyl. Ak dostanú víza v krajine kam prídu, všetko je v poriadku. Lenže, ak prídu do krajiny ilegálne, nemajú právo v nej ostať. Preto zažiadajú o azyl a krajina ich nemôže poslať späť. Po vlečúcich úradných procedúrach a niekoľkomesačných až ročných pobytoch v táboroch sa vracajú do vlasti alebo utekajú inam. Okrem iného vrhajú tieň podozrenia na ľudí, ktorí sem utekajú pred vojnou či iným prenasledovaním.

Sú to špinavci
"Nezavadzajú nám," hovorí robotník, ktorý si cez obednú pauzu zašiel do gabčíkovskej reštaurácie. Ukazuje, kde zvyknú utečenci tráviť čas, keď opustia tábor: "Sedia na autobusovej zastávke a debatujú."
Hneď vedľa zastávky je malá krčma. Nad pultom visí nápis v angličtine, ktorý hovorí asi toto: "Obyvateľov humanitného centra neobslúžime." Barmanka na otázku, čo to znamená, len mykne plecom a otočí sa.
Chlapi sediaci vonku na terase potvrdzujú, že nápis je tam kvôli utečencom. Nemáte ich tu radi? "Veľmi nie," odpovedá starší muž v montérkach. "Sú to špinavci," hovorí. Jeho vysvetlenie znie: "Nechajú na dne pohára kofolu a napľujú doň." Dodáva ešte príhodu, ako utečenci, asi Indovia, z parčíka vytrhali kvety a porozhadzovali ich na ceste. Druhý muž za stolom je miernejší, na nič také si nespomína.
Po dedine sa pohybujú väčšinou utečenci - chlapi. Jednou z mála možností opustiť tábor pre ženy je návšteva detskej lekárky v zdravotnom stredisku. "Ak hovoria po rusky, porozumieme si v tejto reči. Niektoré sú zlaté, iné nie. Sú iná mentalita, ale čo už," hovorí lekárka.

Uzavretá krajina
Hovorca Úradu pre utečencov Zolo Mikeš podotkol, že Slovensko je stále jednou z mála krajín, ktorá sa voči utečencom neprejavuje výrazne rasisticky. Nápis v krčme nad pultom by však mohol naznačovať, že v spoločnosti narastá tlak a nepokoj, ktoré raz môžu prerásť do väčších rozmerov. Napríklad v Rakúsku je to popularita nacionalistu Haidera, vo Švajčiarsku zas vyhrala nacionalistická strana, ktorá chce všetkých utečencov poslať domov.
Príčiny napätia voči cudzincom sú rôzne. Väčšinou neexistujú žiadne argumenty, len pocity. Vyplývať môžu z neriešenia problémov, ktoré v azylovej politike nastávajú, ale môžu mať aj jednoduchú príčinu, na ktorú prišla študentka psychológie Jana v diplomovej práci o utečencoch. "Slovensko je uzavretá krajina, ľudia tu dlho nesmeli cestovať, hlavne staršia generácia, preto sme veľmi konzervatívni," hovorí Jana. Prekvapili ju reakcie inteligentných rozhľadených ľudí, ktorí na tému diplomovky reagovali slovami: aké problémy môžu mať utečenci? Utečú a je im tu dobre, zarábajú peniaze.

Keď hranica nie je problém
Podľa správy TASR sa za jeden týždeň v strede júna na Slovensko dostalo 83 nelegálnych migrantov, najviac cez slovensko-ukrajinskú hranicu. Zo Slovenska pokračovalo ďalej nelegálnymi prevádzačskými cestami 78 migrantov.
Pritom v susednom Poľsku, ktoré takisto hraničí s Ukrajinou, majú podľa UNHCR tohto roku spolu len niečo vyše dvetisíc žiadateľov o azyl. V Maďarsku, ktoré má dlhšiu vonkajšiu hranicu Európskej únie ako Slovensko, požiadalo o azyl len okolo päťsto migrantov.
Prečo sa práve Slovensko, malá krajina na hraniciach únie, stalo najvyhľadávanejšou krajinou prvého kontaktu utečencov so Západom?
"Sme ľahšie tranzitovateľní v ceste na Západ," hovorí šéf slovenského UNHCR Natta. Kedysi takými krajinami boli aj Slovinsko a Poľsko, kadiaľ utekali Čečeni.
Pre utečencov a prevádzačov nie je hranica medzi Slovenskom a Maďarskom problém. Pri rozhodovaní, či ísť cez celé Maďarsko do Rakúska, kde ich zadržia na hranici, alebo ísť len kúsok územia na Slovensko, idú sem. Tu uviaznu medzi krajinami, ktoré sú dobre strážené a ťažšie sa dá do nich preniknúť. Na hraniciach s Českom a Rakúskom utečencov zadržia a pošlú naspäť na Slovensko.
Natta hovorí, že za nízke čísla žiadateľov o azyl v Maďarsku a Poľsku môže aj to, že obe krajiny udeľujú azyl častejšie ako Slovensko.

U susedov
"Nie je to až také dramatické," myslí si o situácii s utečencami riaditeľ migračného úradu ministerstva vnútra Bernard Priecel. Podľa neho o Slovensko javia utečenci a migranti väčší záujem, odkedy sme vstúpili do únie a do konca roka predpokladá 12 000 žiadateľov. "Faktom je, že Slovensko má najviac vstupov zo všetkých okolitých krajín."
Prečo cez nás väčšina migrantov len prechádza? "Cieľovou krajinou nie sme preto, že sú štáty s oveľa vyššou životnou úrovňou."
Vysvetľuje, ako Poľsko a Maďarsko znížili počty žiadateľov o udelenie pobytu: liberalizovali pobytové režimy. Znamená to, že zvýšili šance utečencov získať jednu z foriem pobytu v krajine.
Poliaci prijali opatrenie voči občanom Ruskej federácie, hlavne Čečenom, ktorí utekajú pred vojnovým konfliktom - neumožňujú im síce požiadať o azyl, ale udelia tolerovaný pobyt s možnosťou pracovať. Preto to s azylom Čečeni skúšajú u nás alebo v Čechách.
Maďari zase nadviazali kontakty s Čínou a ročne udelia niekoľko desiatok tisíc turistických víz. To, či po vypršaní víz ostávajú Číňania v Maďarsku nelegálne, Priecel už nekomentuje.

Návraty sú realitou
Každý utečenec si musí nechať vziať odtlačky zo všetkých prstov ruky, ktoré sa ukladajú v centrále Eurodacu v Luxemburgu. Podľa nich sa dá zistiť, v ktorej krajine utečenec žiadal o azyl, alebo bol zadržaný a poslať ho naspäť. To je pre nás nový problém. Po vstupe do únie totiž u nás začali platiť Dublinské dohovory, ktoré umožňujú členským krajinám vrátiť všetkých tých utečencov do krajiny, v ktorej prvýkrát požiadali o azyl, čiže k nám.
Úrad pre utečencov sa obáva, že k nám zo Západu postupne pošlú všetkých 10 000 migrantov, ktorí tu požiadali o azyl, keď ich chytili, a potom utiekli ďalej. V utečeneckom tábore musia ostať aspoň rok, kým prejdú karanténou, absolvujú pohovory a dokážu opodstatnenie žiadosti o azyl. Kam s takým množstvom ľudí naraz?
"Návraty sú realitou, ktorú budeme musieť znášať," hovorí Priecel. "Samozrejme, nie v takých počtoch, o akých uvažuje UNHCR." Zatiaľ k nám od 1. mája vrátili okolo 280 migrantov. "Nemám rád vyhlásenia o tom, že niečo nie je pripravené. Postupne vždy reagujeme na situáciu. Pred tromi rokmi vznikol tábor v Rohovciach, minulý rok v Opatovskej Novej Vsi, Vlachoch. Vieme rozšíriť kapacitu v Gabčíkove, opravujeme tábor v Humennom a čakáme na peniaze aby sme kúpili na východe Slovenska ďalšie objekty," vymenúva. Dodáva, že v budúcom roku by mal stúpnuť aj počet rozhodovačov, úradníkov, ktorí posudzujú, či ten, kto žiada o azyl, má naň nárok.
Už dlho sa hovorí aj a lepšom monitorovaní hraníc s Ukrajinou, čo by tiež mohlo znížiť nápor nelegálnych utečencov v krajine.

Po svete bez dokladov
Ako sa dostala skupinka Indov v Gabčíkove z Moskvy na Slovensko bez dokladov?
Riaditeľ migračného úradu hovorí, že títo ľudia sa zbavujú dokladov zámerne, aby neboli tak ľahko identifikovateľní a nemohli ich poslať späť. "Po prílete lietadla nachádzame v odpadkových košoch roztrhané pasy, alebo ich zakopú v blízkosti utečeneckých táborov, prípadne na mieste, kde boli zadržaní policajtmi," hovorí Priecel.
Osobné doklady ich čakajú v cieľovej krajine u známych či u rodiny. "Netreba to vidieť negatívne. Snažia sa uspieť. To, čo sa u nás posudzuje ako špekulácia a klamstvo, je v ich krajine šikovnosť."
Z Moskvy zvyknú migranti ísť ešte vlakom do Kyjeva. V Moskve a Kyjeve fungujú hlavné prevádzačské skupiny. Do blízkosti slovenských hraníc utečenci docestujú a cez hranice idú peši alebo v kamióne. Prevádzači ich zvyknú oklamať, že už sú v Nemecku.
Naša skupinka Indov však chce utekať ďalej na Západ. Čo sa s nimi stane tam? Podľa Priecela ich chytia na hraniciach a vrátia späť na Slovensko. Alebo požiadajú o azyl v Rakúsku, a keď ho nedostanú, opäť prídu sem.
Nelegálni utečenci, ktorí nepočkajú, ako dopadne ich azylová procedúra u nás a utečú, putujú po tom, čo ich chytí polícia, do detenčných centier, aké je napríklad v Medveďove. Tam ich držia pod policajnou ochranou. Môžu sa voľne pohybovať po izbách, ale na dvor sa dostanú len raz denne.

Kto má šancu a kto nie
Dostať azyl, čiže možnosť trvalého pobytu v inej krajine, nie je vôbec jednoduché, ani keď utekáte pred vojnou alebo náboženstvom. Akú šancu má Afričan z Ghany, ktorý utiekol pred duchovnými praktikami woo-doo? Woo-doo nie je oficiálne uznávané štátnou mocou ako náboženstvo. "Neviem, že by niekde štátna moc povoľovala tieto okultné praktiky, skôr naopak," hovorí Priecel. Štát by v tomto prípade mal nášmu Afričanovi poskytnúť pomoc doma.
Na migračnom úrade riešili aj iné podobné prípady ľudí, čo tvrdili, že ich doma prenasleduje mafia. Podľa kritérií ženevskej konvencie a nášho zákona udeľujeme azyl tomu, kto je prenasledovaný štátnou mocou. "Štát je teoreticky zárukou, že proti mafii bojuje," hovorí Priecel. Ak utečenec predtým spolupracoval s mafiou a po nezhode s ňou utiekol za hranice, žiadosť o azyl neuznávame.
V prípade nášho Afričana hovorí proti udeleniu azylu ešte možnosť takzvanej vnútornej migrácie. "Afrika je krajina mnohých náboženstiev a prenasledovaný človek môže odísť z nebezpečnej oblasti do miesta, kde bude v bezpečí."

Bod nula
Čo sa stane s ľuďmi, ktorí nedostali na Slovensku azyl?
Prvé kolo azylovej procedúry trvá 90 dní. Každý má právo odvolať sa ešte na krajský súd a Najvyšší súd, ktorý ešte raz preskúma rozhodnutie.
Ak utečenec ani potom azyl nedostane, môže byť z krajiny deportovaný, alebo dostať inú formu pobytu. Nie všetci migranti sú totiž vrátiteľní do domovskej krajiny, kde by im hrozilo nebezpečenstvo. Takto napríklad nevraciame ľudí do Afganistanu ani do Iraku. Občania Iraku už nedostanú azyl, ale môžu získať tolerovaný pobyt na našom území, ktorý platí dočasne, kým sa situácia v ich domovskej krajine neupokojí.
Utečenec sa môže ešte v tábore, skôr než požiada o azyl, sám rozhodnúť o dobrovoľnom návrate domov. Ani deportácia ľudí naspäť domov nesmie byť ponižujúca. Preto vznikla organizácia IOM - Medzinárodná organizácia pre migráciu, s ktorou spolupracuje aj Slovensko. Navrátilcom zabezpečí efektívnu a najlacnejšiu cestu domov a počas cesty sa o ľudí, ktorí sa vracajú do bodu nula, do miest, kde často predali všetko, čo tvorilo ich domov, stará zdravotnícka a sociálna pomoc.

Štatistika
Prehľad žiadateľov o azyl v Slovenskej republike za obdobie 1992 - 2004

spracované Migračným úradom MV RS

Raz si utiekol, načo chceš cestovať?
Slovenka Jana je partnerkou Inda, utečenca z Juhoafrickej republiky, ktorý utiekol s rodičmi do Spojených štátov, keď mal dvanásť rokov. Ich vzťah, v ktorom majú spoločnú dcérku, je poznačený jeho osudom. Komplikácie, nemožnosť voľne cestovať, nádej, že sa uvidia niekedy v priebehu troch rokov. Americká azylová politika akoby hovorila - dostal si azyl u nás, tak nechci ísť inde.
Z Juhoafrickej republiky odišli rodičia so synom pre apartheid, lebo doma boli diskriminovaní a segregovaní. Ameriku si vybrali z ekonomických dôvodov. V tom čase ich dôvody stačili na udelenie azylu politického utečenca, dnes by to už tak ľahko nešlo.
Janin partner žije v USA už 18 rokov, takže by mohol dostať zelenú kartu, dokonca aj požiadať o štátne občianstvo. Ale to nechce, občianstvo Juhoafrickej republiky je to jediné, čo ho spája s domovom. Človek s azylom môže v štátoch pracovať, ak študuje, má výhody - štipendiá a pôžičky - rovnaké ako americkí občania. Ale nemôže slobodne cestovať.
Namiesto pasu majú utečenci v Amerike špeciálny "travel document". Platí rok, ale jeho vybavenie niekedy až tri roky. Okrem toho potrebuje víza do každej jednej krajiny, cez ktorú len letí. "V podstate sa nemôže z krajiny pohnúť. Má sa tam síce dobre, má všetky práva, ale ísť niekam inam je komplikované," hovorí o svojom priateľovi Jana.
Po tom, čo sa im narodilo dieťa, chceli mu vybaviť trvalý pobyt na Slovensku. "Rozmýšľali sme o tom, že sa zoberieme a on tak dostane trvalý pobyt." Teraz sem chodí na polročné víza. Tie fungujú tak, že človek môže na Slovensku ostať 90 dní v kuse a potom musí každých 30 dní opustiť krajinu čo len na hodinu. Lenže ako utečenec potrebuje víza všade.
"Išli sme sa opýtať na matriku, čo potrebujeme na sobáš. Hrozný problém," hovorí Jana. Tým, že Robert má juhoafrické občianstvo, potrebuje všetky dokumenty odtiaľ. Napríklad potvrdenie o tom, že je slobodný, právne spôsobilý, že tam má trvalý pobyt. "Nedalo sa im vysvetliť, že žije v USA a že z Juhoafrickej republiky odišiel ako dvanásťročný. Na ministerstve vnútra súhlasili s tým, že stačia dokumenty z Ameriky, ale potrebovali aj doklad o tom, že mu bol udelený azyl. Ak by však dostal trvalý pobyt na Slovensku, stratil by nárok ísť naspäť do Ameriky."
Ak by zažiadal o americké občianstvo, bude mu udelené najskôr o desať rokov.
Jana skončila štúdium psychológie a fenoménu utečenectva sa venovala v diplomovej práci. "Študijnou vzorkou" bol jej partner, ale aj iní cudzinci, imigranti, ktorí sem prišli študovať alebo robiť a ostali tu. Zistila, že ich správanie je hlboko poznačené utečeneckou minulosťou.
Jej partner má silný pocit stratenosti, cíti, že do americkej spoločnosti nepatrí a zároveň nemá domov. V USA nemá širokú rozvetvenú rodinu, na ktorú sú Indovia zvyknutí. "Je strašne citlivý na to, ako ho ľudia posudzujú. Diskrimináciu vidí pomaly aj tam, kde nie je," hovorí Jana. Na Slovensku vraj mal pocit, že ľudia sa na neho pozerajú, myslel si, že sa mu vysmievajú.
Pre utečenca je dôležité to, či prichádza z krajiny, v ktorej mal traumatickú skúsenosť. Utečenecké symptómy sa prejavujú u tých, čo utekali pred vojnou, prenasledovaním, ak im vyvraždili rodinu a podobne.
Mnoho tém je pre utečencov tabu. Na slovo domov sú citliví. Jana hovorí, že priateľ veľmi dlho o Afrike nechcel hovoriť, mával sny o tom, ako sa vrátil späť, hľadá svoju rodinu a nevie nikoho nájsť.
Charakteristické pre utečencov je aj to, že sa málokedy usadia. Je pre nich bežné stále sťahovanie, aj v rámci jedného mesta. "Podľa mňa hľadajú niečo, čo nechali doma - pocit spolupatričnosti s ľuďmi naokolo, podobnosť v zmýšľaní," hovorí Jana.

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ