V týchto dňoch zastupuje Slovensko na výstave usporiadanej v Haagu pri príležitosti vstupu nových členských štátov Európskej únie aj prestížna fotografka LUCIA NIMCOVÁ. So svojím cyklom Slovenské ženy, ktorý vytvorila v rámci grantu Inštitútu pre verejné otázky, vyhrala národné kolo FujiFilm Euro Press Photo Awards 2004. Napriek úspechom v oblasti fotografie sa necíti byť iba dokumentárnou fotografkou a nerada o sebe hovorí ako o umelkyni. Sama tvrdí, že visí v medzipriestore. Robí to, čo práve cíti a čo chce aktuálne povedať. Občas ilustruje poéziu a prózu. Zostávať v niečom určitom pre ňu znamená istý druh klaustrofóbie.

Prečo ste začali fotiť ženy?

V prvom rade preto, že som žena. Začala som študovať fotografiu ako štrnásťročná a zopár ľudí mi to, že som žena, dalo patrične pocítiť. To ma však neodradilo, skôr naopak. Prácou na projekte Slovenské ženy som chcela pochopiť napríklad aj to, aké sú rozdiely medzi životom na východe a západe, v meste a na dedine. Týmito rozdielmi sa menila okrem iného aj moja ženská pozícia.

Ako postupujete pri fotení? Oslovujete ľudí priamo na ulici?

Nie som typ, ktorý by mal presne stanovený postup. Začala som konceptuálnou tvorbou, na úvod som fotila ženy v ich prirodzenom prostredí a odhalené do takej miery, do akej sa samy chceli odhaliť. To v mnohom vypovedalo o tom, aké sú. Začala som, samozrejme, svojím okolím, ľuďmi, ktorých som poznala. A postupne som oslovovala ďalších na ulici.

Fotili sa ľahšie ľudia, ktorých ste poznali?

Niekedy je jednoduchšie, keď ľudí nepoznáte. U tých, ktorých dobre poznáte, máte dilemu, ako to vyjadriť, pretože ten človek má desať iných tvárí. Vždy som si našla konkrétnu ženu, ktorá ma zaujala a stala sa odpoveďou na moju otázku. Napríklad, prečo nosí dvadsaťcentimetrové opätky. Chcela som vedieť celé jej pozadie, čím je, čo robí, čo má rada a čo nie. Poskladať mozaiku a urobiť fotku, na ktorej by to všetko bolo.

Zaznamenávate to, čo vám ľudia hovoria? Nechcete ich výpovede zverejniť?

To si nechávam pre seba.

Často vystavujete v zahraničí, študovali ste v Opave, rok a pol žijete v Bratislave. Rozhodli ste sa tu zakotviť?

Uvidíme. Na Slovensku mi občas chýbajú ľudia, s ktorými by som sa mohla rozprávať a niečo robiť. Ale možno je to moja lenivosť a neochota ich hľadať. Ale prostredie v Bratislave je pre mňa veľmi inšpiratívne. Najmä tým, že tu nič nefunguje, že si musíte hľadať cestu, čo vás núti premýšľať inak. Tu vás musia ľudia spoznať, aby sa k vám správali slušne, a niečo pre vás urobili. Prvý polrok som z toho bola zrútená.

Je to charakterom malomesta?

Skôr malým sebavedomím a strážením si svojho územia. Ľudia sú si istí v tom svojom a vy im predsa nebudete rozprávať, ako to robiť, keď to robia minimálne na Slovensku najlepšie.

Máte pocit, že sa na Slovensku robí málo zaujímavej fotografie?

Práve naopak, robia sa neuveriteľne zaujímavé veci, ale občas tomu niečo chýba. Kvalitná prezentácia, systematika v tvorbe, pocit, že to niekam smeruje. Keď ich potom porovnáte v európskom kontexte, je to, čo robia, často málo.

Vaším posledným projektom boli viedenské bály, prečo?

Získala som štipendium a prišla do Viedne, v čase snehovej kalamity. Chcela som fotiť každodenný život, výpredaje, kalamitu, ale aj bály.

Nakoniec zvíťazilo posledné.

Áno, na jednej strane pre moju neochotu fotiť v nepriaznivom počasí, ale aj preto, že Viedeň je mestom bálov a tam sa mi darilo viac dostať ľuďom pod kožu. Od štvrtka do nedele, každý deň desiatky bálov na rôznych miestach - senior bál, happy end bál, hasičský, policajný, kafé bál, psychoanalýza bál a podobne.

Čím sú viedenské bály charakteristické?

Je zaujímavé, ako vo Viedni prežívajú byrokratické tradície starej monarchie - povinné dlhé róby, mladé dievčatá v bielych šatách po zem. Je to krásne, ale občas komické. Sama som sa dostávala do ťažkostí pre oblečenie, pretože vo večernej róbe by som fotografovať asi nemohla. Pritom tak, ako som bola oblečená pri fotení na mieste, som nebola ani na vlastnej promócii.

Nerobili vám problémy s fotením?

Nie, naopak, ľudia tam pre to predsa prišli, prezentovať sa. Chcela som zachytiť obraz aj atmosféru Viedne, takú, aká naozaj je, a tie bály o tom hovorili - ľudia prišli v róbach, ale o polnoci si už dávali viedenské párky na papierových táckach, jediac rukami. Bavilo ma byť v pozícii fotografa, ktorý je pre týchto ľudí nulou.

Ktorý bál by ste spomenuli?

Bola som napríklad na ženskom bále, kde nemali muži prístup. Nikdy som nevidela viac ako dvetisíc žien sa takto super zabávať. Viedenčania berú bály vážne, tancujú od začiatku do konca. Chodia na spoločenské tance, tancujú presne podľa pravidiel, perfektne, racionálne. Na tomto ženskom bále bolo všetko inak, presne ako na Slovensku. Občas krásne, občas prázdne, ale hlavne veselo.