Chiracovo rozhorčenie však oslabuje skutočnosť, že žiadna Šaronova návšteva vo Francúzsku sa neplánovala, prípadne sa o nej hovorilo vo veľmi hrubých rysoch. Premiér bol naposledy vo Francúzsku v lete 2001 a vzťahy medzi oboma krajinami nie sú také idylické, aby Šaron a Chirac pociťovali silnú potrebu sa stretnúť.
Francúzsko kritizuje izraelskú politiku a Izrael je presvedčený, že Francúzi sú minimálne antiizraelskí, ak už nie rovno antisemitskí.
Francúzsko urobilo zo Šaronových výrokov veľkú kauzu: vyjadrujú sa k nej politici, médiá aj intelektuálna elita. Všetci tvrdia, že Šaron nepozná realitu Židov vo Francúzsku, aj to, že Francúzsko nie je antisemitské. Tá istá skupina ľudí však v posledných rokoch varuje pred rastom antisemitských útokov v krajine. Naposledy veľmi ostro reagovala na údajný útok na ženu považovanú za Židovku na predmestí Paríža.
Izrael tradične pozýva Židov z diaspóry na návrat "domov". Vychádza to zo samej podstaty štátu, ale aj z populačnej situácie: Židov v Izraeli ubúda na úkor Arabov. Izraelskí politici takéto výzvy adresujú všade na svete. Argumentujú ekonomickými výhodami, ale aj rastúcim antisemitizmom.
Paradoxné na celej diplomatickej kríze je to, že Šaronove výzvy aj tak nemajú veľký ohlas. O vysťahovaní do Izraela uvažuje len šesť percent francúzskych Židov (asi 30 000 ľudí), aj keď o emigráciu sa ich zaujíma oveľa viac. Nakoniec zväčša pre zlú bezpečnostnú situáciu v regióne neemigrujú.
Šaronove výroky ostro odsudzujú aj židovské organizácie vo Francúzsku. Tvrdia, že netreba vyvolávať paniku, pretože francúzska vláda na boj s antisemitizmom vynakladá veľa úsilia. Francúzski Židia sú v zvláštnej pozícii: v sekulárnom štáte už od 19. storočia zdôrazňujú, že sú viac Francúzi ako Židia.
Napriek emóciám aj v podstate umelému diplomatickému problému je zrejmé, že vo Francúzsku existuje sloboda pohybu a konečné rozhodnutie teda zostáva na nich.
JANA MIKUŠOVÁ
