Chceli odstrániť Adolfa Hitlera a ukončiť prehranú vojnu. Trvalo 60 rokov, kým aj Nemci boli ochotní uznať, že to nebol prejav vlastizrady, ale hrdinstvo.

Nemecko až včera naozaj ocenilo mužov, ktorí 20. júla 1944 preniesli až priamo k vodcovi tašku s výbušninou a odpálili ju. Atentát nevyšiel, Hitlera zachránil masívny dubový stôl, ktorý výbuch stlmil. Šiestich mužov, ktorí sa postavili Hitlerovi, na druhý deň popravili.

Prvý povojnový prezident Theodor Heuss už v roku 1954 o sprisahancoch z 20. júla povedal, že "stelesňovali iné Nemecko", teda to lepšie. Pre drvivú väčšinu však bol gróf Claus von Stauffenberg a jeho skupina ešte dlho "zradcovia v uniforme". Nemecké mestá sa po desaťročia zdráhali po nich pomenovať ulice a námestia, ich vdovám odmietali vyplácať penzie.

Až s časovým odstupom sa "zradcovia" stali Nemcom blízki: asi tretina Nemcov pociťuje dnes voči Stauffenbergovi a jeho druhom obdiv a 40 percent má rešpekt pred týmito dôstojníkmi, ktorí chceli atentátom na Hitlera ukončiť nezmyselné prelievanie krvi. Ich sprisahanie dnes historici označujú za "vzburu svedomia". Zdá sa, že až teraz sa naplnila nádej jedného zo sprisahancov, Petra Yorcka von Wartenberga, ktorý vtedy napísal: "Snáď ešte príde doba, keď ľudia ocenia náš postoj. Keď nás nebudú považovať za lumpov, ale za vlastencov."

Včera si ich uctili najvyšší predstavitelia krajiny na čele s kancelárom Schröderom a prezidentom Kohlerom. Dôkazom sú aj viaceré publikácie i televízne dokumenty.

"Bázeň pred Bohom namiesto samozbožňovania," žiadali sprisahanci vo vyhlásení, ktoré malo byť zverejnené po atentáte. "Touto bázňou sa jasne odlišovali od nacistov," zdôraznila na spomienkovej slávnosti v Berlíne ministerka kultúry Christina Weissová.

Niektorí zo sprisahancov spočiatku Hitlera podporovali, ich rozčarovanie však nasledovalo po tom, čo sa dozvedeli o systematickom vyvražďovaní Židov a o ďalších zločinoch nacistického režimu. Historici im vyčítali, že až príliš dlho slúžili a k svojmu činu sa prebojovali, až keď sa črtala hroziaca porážka Nemecka.

Z dnešného pohľadu bolo tragédiou, že atentát sa nevydaril. Podľa publicistu Petra Bendera to však bola zároveň historická nutnosť: "Nemci museli vypiť tento trpký pohár až po totálnu porážku a bezpodmienečnú kapituláciu. Len tak mohli zo seba striasť bremeno nacizmu. Ináč by tak ako po 1. svetovej vojne vznikla legenda o zrade."

Claus Stauffenberg to tiež vedel: "Kto chce zabiť Hitlera, tomu hrozí, že vojde do dejín ako zradca. Kto to neurobí, zradí vlastné svedomie."