Keď 1. mája tohto roku vstupoval Cyprus do Európskej únie, tešili sa len Gréci na juhu krajiny, Turci na severe im ticho závideli. Týždeň predtým totiž "zásluhou" Grékov neprešlo referendum o zjednotení 30 rokov rozdeleného ostrova. Grékom sa nepáčili podmienky zjednotenia a na rozdiel od Turkov nemali čo stratiť. Pokusy o zjednotenie ostrova sa datujú od začiatku 80. rokov minulého storočia. OSN predložila niekoľko plánov, ale ani jeden nefungoval. Úloha svetového spoločenstva sa tak scvrkla len na stráženie zelenej línie medzi znepriatelenými časťami ostrova a na občasné pokusy oživiť debatu o jeho osude. Včera uplynulo 30 rokov odvtedy, čo na Cyprus prišli turecké vojská, aby "ochránili tureckú menšinu" na ostrove. Využili chaos, ktorý vyprovokoval puč zorganizovaný vojenskou juntou v Aténach. Turecká invázia však bola len nevyhnutným vyvrcholením neriešeného problému štatútu ostrova.

Cyprus obývaný Grékmi a Turkami získal v roku 1960 nezávislosť od Veľkej Británie. Cyprus mal byť nezávislým štátom odmietajúcim dva princípy - rozdelenie a "enosis", teda pripojenie ku Grécku. Ako mnohé podobné plány, ktoré sa zrodili v diplomatických kabinetoch, ani tento v praxi nefungoval.

Hneď od vyhlásenia nezávislosti sa prehĺbili spory medzi oboma národmi. Cyperskí Gréci mali pocit, že dohody o nezávislosti priznávajú Turkom príliš veľa práv a oslabujú vládu. Krajinu viedol arcibiskup Makarios, ktorý bol prezidentom, a dvaja viceprezidenti - každý z jedného národa.

Cyprus netrápili len spory medzi dvoma národmi, ale aj kríza v grécko-cyperskom tábore. O vplyv tam bojovali dve skupiny - arcibiskup Makarios, ktorý odmietal pripojenie ostrova ku Grécku a hlásal politiku nezúčastnenosti, a Národná garda cyperských bojovníkov. Tá požadovala pripojenie ostrova ku Grécku. To by znamenalo, že Cyprus by sa stal súčasťou NATO. Podľa niektorých prameňov by to vyhovovalo Američanom, ktorí v Stredomorí strácali pozície.

Keď v roku 1963 Makarios navrhol sériu ústavných dodatkov, ktoré podľa Turkov oslabovali ich pozície, turecký viceprezident odstúpil a s ním aj tureckí členovia vlády. Násilie medzi Grékmi a Turkami sa stupňovalo: Turci dokonca hovorili o genocíde. "Keď som bol školákom, Gréci nám nehovorili inak ako tureckí psi," povedal pre BBC cyperský Turek Demal Aman.

Do konfliktu sa čoraz väčšmi vkladali aj Grécko a Turecko. Obe strany hovorili o ochrane svojich ľudí. Gréci tam posielali svoje jednotky, Turci svojim pomáhali leteckými útokmi.

V roku 1964 situáciu začala riešiť OSN. Rozhodla o utvorení nárazníkového pásma medzi cyperskými komunitami a poslala tam mierové zbory. Hranicu strážia dodnes.

O tri roky neskôr prišlo v Grécku k vojenskému prevratu a pozornosť miestnej junty sa sústredila aj na Cyprus. Cyperskí Gréci vtedy v parlamente prijali jednohlasne deklaráciu požadujúcu pripojenie ku Grécku. Turci si preto utvorili vlastnú administratívu a do roku 1974 si obe komunity viedli vlastný politický život a jedna na druhú útočili.

Dňa 15. júla 1974 cyperský rozhlas hlásil, že sa začala operácia Afrodita. Francúzska agentúra AFP píše, že čoraz viac historikov tvrdí, že o nej vedel aj vtedajší americký šéf diplomacie Henry Kissinger.

Príslušníci Národnej gardy podporovaní Aténami začali ostreľovať prezidentský palác a prinútili arcibiskupa Makaria odstúpiť. Ten urýchlene odletel do Británie. Prezidentom sa stal novinár Nikos Sampson. Na ostrove sa bojovalo a v bojoch padlo asi sto ľudí. Makarios začal organizovať odpor.

Situáciu využilo Turecko a päť dní po začiatku nevydareného prevratu poslalo na ostrov vojakov. Oficiálne prišlo brániť svoju menšinu, neoficiálne sa snažilo zabrániť pripojeniu Cypru ku Grécku.

Turci postupne zabrali 38 percent územia ostrova. Pre Turkov nastal čas na odvetu: zo severu bez majetku a v náhlivosti utieklo 160-tisíc Grékov. Nahradilo ich 50-tisíc Turkov z juhu a obyvatelia pevninského Turecka.

Koncom roka 1974 sa na ostrov vrátil arcibiskup Makarios, bábková vláda Sampsona trvala len niekoľko dní. Vo februári 1975 vyhlásili Turci Turecký federálny štát Cyprus. V tom roku sa začali aj rokovania o návrate utečencov, aj o novom usporiadaní ostrova. Trvajú prakticky dodnes a ich úspešnosť je kolísavá.

V roku 1983 prijala OSN rezolúciu o "stiahnutí okupačných síl z Cypru a návrate utečencov". Turci rezolúciu označili za smrteľné nebezpečenstvo a vyhlásili nezávislosť severu. Ich republiku však uznáva len Turecko.

Zajtra - prvý písací stroj