V čase, keď Filipínci už niekoľko dní sledovali, čo sa stane s ich spoluobčanom Angelom de la Cruz, ktorého zajali v Iraku, stáli pred pracovnými úradmi v Manile dlhé rady mužov. Čakali, či dostanú prácu: v Iraku. Viac ako samovražedných atentátnikov, únoscov a zločinnosti sa totiž boja hladu svojich detí.

Podľa denníka Los Angeles Times za mesiac upratovania, varenia či prania pre amerických vojakov na irackých základniach dostanú pre nich neuveriteľných 550 dolárov. Ak sa im niečo stane a už sa nevrátia domov, dostane ich rodina životnú poistku 35-tisíc dolárov. "Ak zomriem tu, nedostanem nič," cituje denník 29-ročného Johna Josepha Santosa. Vie, že aj doma, ho môžu zabiť teroristi. Na Filipínach operujú islamské aj ultraľavičiarske skupiny.

Armáda filipínskych robotníkov

V Iraku už pracuje v pomocných službách 3000 Filipíncov a stále sa hlásia ďalší. Chcú sa pridať k armáde viac ako sedem miliónov obyvateľov Filipín, ktorí pracujú v zahraničí. Tvoria takmer desať percent filipínskej populácie a významný zdroj príjmov štátnej pokladnice. Filipínsku ekonomiku, ktorá nikdy nebola príliš výkonná, totiž zmietla vlna ázijských krachov v 90. rokoch.

Okrem Hongkongu, Taiwanu a Japonska, ktoré sú relatívne bezpečné, často pracujú aj na Blízkom východe. Absolútne najviac ich pracuje v Saudskej Arábii, zamestnávajú sa aj v Kuvajte, Spojených arabských emirátoch či Izraeli. Všade sa potýkajú s iným náboženstvom (Filipínci sú prevažne kresťania), kultúrou aj jazykom. Všetci však aspoň trochu hovoria po anglicky, a tak nie sú celkom bezprizorní.

Filipínci v Izraeli

V Izraeli je ich podľa mimovládnych organizácií najmenej 30-tisíc, reálne je ich zrejme oveľa viac. Sú to zväčša ženy a za 650 dolárov mesačne, čo je na hranici izraelskej minimálnej mzdy, pracujú ako ošetrovateľky starých a bezvládnych. Veľa izraelských rodín tvrdí, že Filipínky sú síce tiché, ale oddané a ochotné. A robia prácu, ktorú v Izraeli nikto robiť nechce.

Mnohí Filipínci sú však v Izraeli po skončení pracovnej zmluvy načierno a prakticky každodenne im hrozí deportácia. Žijú v uzavretých komunitách v lacných bytoch v Tel Avive či Haife, schádzajú sa v kostoloch v Jeruzaleme, majú svoje obchody, reštaurácie a dokonca aj noviny. Počas sabatu sú často jedinými cestujúcimi v dopravných prostriedkoch.

V Izraeli ich však prijali: "Nezaobídu sa bez nich, navyše boli španielskou kolóniou, a tak majú zvyky, ktoré sa tu považujú za západné," hovorí Yossi Eitan z organizácie na pomoc Filipíncom.