Môj problém asi nie je ojedinelý, a tak mi napadlo, že ho sformulujem do otázky pre vašich psychológov. Ich rada možno pomôže aj iným rodičom.
Som matkou jediného syna. Minulý mesiac mal dvadsať rokov a je po prvom ročníku na vysokej škole (študuje na univerzite v našom meste, ale v budúcnosti by chcel ísť študovať do Bratislavy). Tak ako mnohí ďalší študenti, aj on si spolu s kamarátom vybavil cez agentúru pracovné povolenie a odišiel na leto pracovať do USA. Prácu si musel nájsť sám. Zatiaľ nám telefonoval dva razy, ale len veľmi stručne, takže veľa o ňom neviem. Povedal mi len toľko, že v hľadaní práce nie je veľmi úspešný, ale že sa snaží. Z jeho tónu som však mala pocit, že nie je dvakrát nadšený. Mám o neho obavy, ale netuším, ako by som mu mohla pomôcť. Je to jeho prvý osamostatňovací pobyt, zatiaľ v zahraničí na dlhší čas ešte nikdy nebol. Ja ani manžel nezarábame veľa, takže na cudzinu sme peniaze nikdy nemali. Syn teda nie je ostrieľaný sveták, naopak, je nepriebojný a tichý.
Trápim sa kvôli nemu a navyše sa musím priznať, že mi doma veľmi chýba. Manžel má svojho koníčka (je rybár), ja som sa vždy starala o domácnosť a syna (mám 52 rokov). Ako sa dá s pocitom, že dieťa odíde z domu, zmieriť? Pre mňa je to nepredstaviteľné (hoci viem, že to tak asi musí byť). Zuzana
Milá Zuzana,
myslím si, že ste situáciu odhadli naozaj adekvátne. Je pomerne veľa rodičov, ktorí prešli, alebo prechádzajú podobnou skúsenosťou. A nie je to jednoduché. Osamostatňovanie sa detí je jedna z krížových (aj krízových) etáp života každého, kto má deti. Možno je to tá najprirodzenejšia vec, ale každý rodič ju prežíva po svojom. Jeden ľahšie, iný dramatickejšie, presne tak, ako žije svoj život.
Z vášho listu som postrehla dve veľké témy, ktorými momentálne žijete. Jednou je obava o syna a o to, či svoj odlet z hniezda zvládne (aj keď zatiaľ len skúšobne), druhou je váš život a ako ďalej po tom, čo dieťa vyrastie a odíde z domu.
Aj keď som v takejto situácii nebola, vaše rozpoloženie úplne chápem a so mnou pravdepodobne všetci tí rodičia, ktorí to zažívajú, alebo zažili. Je normálne, že vám syn veľmi chýba. Veď doteraz bol stredom sveta, okolo ktorého sa dialo všetko vaše snaženie. No a teraz nastáva čas zmeny. Kedy a ako je vhodné sa "zmieriť" s odchodom detí z domu, nikto neposúdi, ale užitočný sa javí byť už aj váš postoj, že s tým chcete niečo spraviť, a to v prospech syna aj seba. Nikde nie je napísané, ako majú ľudia žiť, keď ich ratolesti odrastú, a predsa život ide ďalej, a nejako to rodičia prežijú, ustanovia si s deťmi nový rytmus a kvalitatívne aj "nový" vzťah. Pozorujte vo svojom okolí, ako to zvládajú iní ľudia a prehodnocujte. Ako to bolo u vás, keď ste vyrástli? Môžete mať vzor vo svojej mame a otcovi? Alebo v niekom inom?
Aj keď je to ťažké, jedným z pozitívnych momentov môže byť to, že nastal čas začať sa venovať samej sebe, obnoviť priateľstvá a hľadať nové, začať sa venovať niečomu, čo išlo bokom, keď ste mali spoločnú domácnosť. Robiť to, čo sa pri dieťati nedalo.
Tiež sa mi pre vás zdá fajn to, že si to môžete skúšať po kúskoch, napríklad teraz v lete. Hlavne si doprajte na spracovanie tejto novej situácie čas a nechcite hneď nebyť smutná. To sa hádam ani nedá, keď máme niekoho radi a znamená pre nás tak veľa. Zmierenie sa môže dostaviť, pomaly a postupne, tak ako si budete nachádzať nové cestičky k svojej novej identite. Ale zároveň buďte ostražitá, keď vás osloví a zaujme niečo, čo vám ponúkne rozptýlenie a radosť.
Syn možno bol nepriebojný a žiadny sveták, ale to neznamená, že ním netúžil byť. Keby išlo len o peniaze, tak by si mohol ísť zarobiť aj niekde bližšie. Aj keď je to ťažké, skúste v sebe objaviť podporu pre dôveru v to, že sa mu to podarí aj bez vašej pomoci. Zdá sa, že potrebuje vašu podporu v tom, čo sa odhodlal urobiť, viac ako konkrétnu pomoc či súcit a ľútosť. Už možno skúša nebyť až tak veľmi pod vašimi ochrannými krídlami. To však neznamená, že mu nemáte pomáhať, ale hranica samostatnosti a "robenia sa" je veľmi krehká - práve tu nastáva tá zmena.
Váš vzťah so synom sa kvalitatívne mení. Stojí na rázcestí, a to je o tom, či syn trošku viac vyzreje v zmysle samostatnosti (a takisto aj vy), alebo budete prehlbovať starostlivý stereotyp. Tá prvá vec pravdepodobne umožní vášmu synovi viac si začať dôverovať a menej sa spoliehať vo všetkom na vás, a vám zase poskytne trošku priestoru, ktorý môžete nanovo zapĺňať. Obe tieto možnosti sú možné, sú zo života, určite ich je aj viac, tak sa nebojte zmeny a hľadajte si v nej to pekné, čo so sebou prinesie.
