ILUSTRAČNÉ FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Intimita
Zuzana má 20-ročného syna vysokoškoláka, ktorý išiel prostredníctvom agentúry brigádovať na leto do USA. Prácu si musí nájsť sám. Z jeho dvoch telefonátov vie Zuzana zatiaľ len toľko, že v hľadaní práce nie je veľmi úspešný. Z jeho tónu mala pocit, že nie je spokojný. Má o neho obavy, pretože syn zatiaľ v zahraničí na dlhší čas ešte nikdy nebol, je nepriebojný a tichý. Okrem toho jej syn veľmi chýba.
Pýta sa:
Ako sa dá zmieriť s pocitom, keď dieťa odíde z domu?
Aké sú skúsenosti iných študentov s letnými brigádami v zahraničí?
V podobnej situácii som bol aj ja pred niekoľkými rokmi na vysokej škole. Myslím si, že pobyt v zahraničí je to najlepšie, čo môže človeka stretnúť, nielen že sa naučí samostatnosti a priebojnosti, ale aj cudzí jazyk. Naozaj si myslím, že táto skúsenosť mu môže iba prospieť. Chcel by som však synovi poradiť, nech nevezme hocijakú prácu v USA. Ak nájde niečo, čo je vyslovene otrokárska záležitosť v otrasných podmienkach, nech sa pokojne zbalí a ide ďalej (často treba precestovať celú Ameriku, ale výsledok bude stáť za to). Matke by som poradil, nech to ten relatívne krátky čas ešte vydrží - naozaj to netrvá dlho a pre syna to bude zážitok na celý život.
* * *
Aj ja som matka a som veľmi rada, že sa moje deti vybrali do sveta. Na jednej strane im závidím, lebo my sme také možnosti nemali, a na druhej ich obdivujem, lebo viem, že to vôbec nie je ľahké a sedieť doma je oveľa pohodlnejšie. Spoznajú iný život, zistia, čo je v nich, a ktovie, možno si budú vážiť aj to, čo majú doma. V každom prípade je to cenná skúsenosť do života. A ja sa s nimi spájam v mysli, predstavujem si, čo práve robia a ako im je.
* * *
Matka sa bude báť stále, no neskôr bude hrdá na syna, ktorý sa vie o seba postarať. Horšie by bolo, keby sa držal jej sukne do tridsiatky, sú aj také prípady.
* * *
Mama by mala byť rada, že jej syn sa rozhodol bojovať so svojou nepriebojnosťou. V žiadnom prípade nech mu nedáva najavo svoje obavy, len ho zbytočne zneistí a vezme mu odvahu. Určite si nejakú prácu nájde, len nesmie byť prieberčivý, ale ani naivný. Je to vynikajúca škola do života a takto sa určite aj ona pripraví na to, že raz si syn založí rodinu a osamostatní sa. Mám pocit, že sú to skôr jej obavy, aby ju syn neopustil. A to je nefér. Áno, vychovala ho, ale musí mu dať šancu ísť vlastnou cestou.
* * *
Hovorí sa tomu facky od života, ktoré v konečnom dôsledku zlepšia charakter. Život nie je brána za domom, a nepozostáva z poflakovania a klábosenia, ale to veľkej časti spoločnosti asi ťažko vysvetliť.
* * *
Netreba zúfať. Tých pár mesiacov nie je doba, ktorú by matka bez syna nemohla vydržať. Čo sa týka jeho, s veľkou pravdepodobnosťou je najhoršou vecou, ktorá ho môže postretnúť, to, že sa vráti so stratou. Takýto pobyt mu však môže dať oveľa viac ako peniaze (prípadne dlh) - samostatnosť, dôveru vo svoje schopnosti, väčšiu komunikatívnosť, nadhľad. Samému sa mi podarilo počas leta v USA všetky tieto vlastnosti prehĺbiť.
* * *
Keď si nenájde prácu, tak sa vráti s ešte viac podkopanou dôverou, menšou komunikatívnosťou a komplexmi.
* * *
Nedajú sa nijako opísať tie pocity odlúčenia. Zatrpkla som na celý svet. V mojom vnútri ostalo ticho. Dcérka sa v USA aj vydala a ja nenachádzam v ničom radosť. Pochopí to len ten, kto to zažije. Ináč to hodnotia ľudia, ktorí nie sú tak citovo viazaní na svoje deti a ktorí to nezažili, a ináč takí, ktorí sa pozerajú na svet zvysoka. Želám svojim deťom šťastie v živote, viem, že raz sa musia osamostatniť a začať svoj vlastný život, ale za takúto cenu? Čo je to za dobu, že sa rodiny trieštia, lebo tak deti, ako aj rodičia musia odchádzať za prácou do sveta? Nežilo sa nám lepšie, keď sme boli chudobnejší o poznanie vonkajšieho sveta, ale cítili sme teplo domova, teplo rodinného krbu? Dnes je toto teplo cítené len cez internet či telefón. Veľmi to bolí a viem, že s týmto pocitom budem musieť raz aj zomrieť.
* * *
Mne odišli do Ameriky obidve dcéry, ale na celý svet som nezanevrela. A to si nemyslím, že by som na ne nebola citovo viazaná, práve naopak, občas sa smejeme, že pred mojou starostlivosťou a láskou ušli. Na svoj odchod nás začali pripravovať postupne. Najprv chodili pracovať do zahraničia na leto, potom sa tam dostali na vysokú, vyštudovali, vydali sa. Nie je isté, že keby zostali tu, by sme sa vídali častejšie. Poznám Bratislavčanov, ktorých rodičia žijú na východe a navštevujú sa len cez veľké sviatky. My chodíme za dcérami raz, dva razy do roka, najmenej raz prídu aj ony. Keďže máme obidvaja s manželom prácu, pri ktorej sa vôbec nenudíme, čas od stretnutia k stretnutiu uteká veľmi rýchlo a stále sa máme na čo tešiť. Samozrejme, nedá sa povedať, že by mi dcéry nechýbali, ale keď mi je smutno, zavolám im. Aj ony volávajú nám, najmenej trikrát do týždňa ich aj počujem. A medzitým si každý deň mejlujeme, posielajú nám digitálne fotografie, takže kontakt je veľmi živý. A ak si niekto myslí, že na to všetko treba veľké peniaze, môžem ho ubezpečiť, že to tak nie je. Letenky sa dajú kúpiť aj lacnejšie a telefonáty sa tiež dajú prežiť. Vždy si hovorím, že keby bývali tu, určite by som im finančne pomáhala a dala im viac peňazí, ako ma stojí telefonovanie a cestovanie. Veľa známych sa ma pýta, ako sa dá zmieriť s tým, že rodičia ostanú sami, ale recept na to nemám. Viem len toľko, že sa netreba utápať v slzách, ale mať aj iné záujmy. Deti si majú právo vybrať, kde a ako chcú žiť, my, rodičia, ich nemôžeme obmedzovať.