Dnes: Výtvarník MARTIN ČINOVSKÝ
Všetko sa to začalo v jednom pražskom obchodíku, odkiaľ si výtvarník Martin Činovský z času na čas nosil do svojho petržalského bytu všelijakú háveď - chrobáky zlatohlávky, madagaskarského švába, svrčky, korytnačku.
V roku 1989 sa však rodina presťahovala do rodinného domu a konečne si mohla povedať - keď dom, môže byť aj pes. Dcéra chcela hrubosrstého jazvečíka, ale otec favorizoval buržoázny prežitok - francúzskeho buldočka. Zvolil pritom rozprávkovú taktiku: každý večer vymyslel pre dcéru príbeh, v ktorom vystupovalo na pokračovanie toto malé psie plemeno. Medzičasom sa manželka Martina Činovského zoznámila s jedným poradcom a posudzovateľom chovu, ktorý mal vo svojej chovnej stanici čerstvo narodené šteniatka. Nič nepovedala, len jedného dňa zavelila, aby všetci nasadli do auta. Bolo to akurát na MDŽ, keď má domáci pán narodeniny. "Bývam ráno mrzutý, ani som nevedel, kam ideme. Prišli sme na nejakú návštevu, kde sa na nás okamžite vyvalilo šesť malých buldočkov aj s maminou. Jedno z tých malých si mi sadlo na kolená. Volalo sa Dolores a bolo strašne milé," spomína Martin Činovský. "Bola to sučka, vzali sme si ju a žila tu s nami trinásť rokov."
Chceli mať však psa aj na stráženie domu. A tak k trochu rozmaznanej, tvrdohlavej, ale milej Dolores pribudla časom stafordshirská teriérka. Na chovnej stanici v Prahe dorazil jej rodokmeň až po dvojité W, a tak bola pomenovaná podľa akejsi americkej rieky Wabash.
"Upozorňovali nás, že nám toho buldočka môže veľmi ľahko zlikvidovať, predsa len, je to bojové plemeno. No my sme žasli, ako sa dve sučky skamarátili. Tým, že Dolores bola staršia a žila s nami dlhšie, stala sa raz a navždy šéfkou, hoci Wabaška ju rýchlo prerástla."
Martin Činovský často chodil po krajine za inšpiráciou k výtvarným návrhom na poštové známky. A Wabaška s ním, takže sa z nej stal pes-vlastivedec.
Keď Dolores uhynula, v rodine sa dlho o buldočkovi nehovorilo. Raz v nedeľu však zazvonil známy pán z chovnej stanice a v košíku mal šteniatko. Bola to praneter Dolores.
"Hneď sme vedeli, že ju chceme, ale obávali sme sa, čo na to Wabaška," vraví výtvarník. Napokon našli fintu - nezoznámili ich doma, ale naproti v záhrade, mimo stráženého teritória. Zo začiatku chodila Wabaška naježená so vztýčeným chvostom, ale napokon zmäkla.
"To malé bolo strašne zlaté. V rodnom liste malo napísané, že sa volá Princezná, ale my sme nechceli na ňu pokrikovať Princezná, k nohe, a tak sme ju nazvali Pinďom."
Tak sa Wabaška stala mamičkou, ktorá mala všetko pod kontrolou a Pinďovi sa dostalo výchovy zodpovednej stafordshirskej teriérky: keď si sadla, Pinďo si sadla ako ona. Keď zaštekala, Pinďo tiež, keď sa rozbehla, Pinďo za ňou.
"Teraz už Pinďo často stráži aj sama. Kým Wabaška oddychuje, ona sleduje ulicu, a keď sa niečo deje, zašteká a uteká po posilu," vraví majiteľ. "Je to srandovný pes, hotový klaun. Má super povahu a je za každú blbosť. Wabaš je odmeranejšia, ale báječne sa dopĺňajú."
(ea)
