Býva už pomaly štandardnou odpoveďou umelcov, že na umelecké štúdium sa dali preto, lebo na takýchto školách nie je matematika. A jablká sa zvyčajne ďaleko od stromu neodkotúľajú. Hanka Kautmanová by podľa toho mohla vyznieť ako také kukúča. Zvažuje práve vysokú školu a jej argument, že by najradšej študovala prírodovedeckú aj matematickú fakultu súčasne, vyrazil jej rodičom dych: „Keď pôjdem len na biológiu, už sa nikdy nedozviem, ako deliť nulou.“ Vášeň pre matematiku s ňou rodina Kautmanovcov nezdieľa.
Že je však predsa len „ich“, napráva vášňou pre prírodu. Lebo tá je v rodine výtvarníka Václava Kautmana a mykologičky Ivony Kautmanovej cítiť na každom kroku. Keď vás pohostia, tak vlastnoručne namiešaným bylinkovým čajom, sušeným tak, aby kvetiny nestratili nič zo sýtych farieb. Keď sa reč zvrtne na jedlo, dozviete sa, aké skvelé sú omelety z mladej žihľavy a že z lesného medvedieho cesnaku možno využiť aj biele kvetinky. Povedzme ako korenie a ozdobu paradajkovej polievky. Ich strakatá mačka si čistí zuby o tŕne sukulentov prapodivných tvarov, bujnejúcich na okennom parapete. Manželskú spálňu spoluzdieľajú modrozelené zlatohlávky a chrobáčie larvy v rozličnom vývojovom štádiu. Výtvarník – entomológ ich predvádza s rovnakou hrdosťou ako iní vzácne psie plemeno. Aj sochy v byte sú takmer všetky z dreva, prípadne z kameňa, s výhradne prírodnými motívmi. Sú spomienkou na Vašovho otca, významného slovenského sochára Václava Kautmana. Akvarely a šperky jeho syna sú tiež inšpirované zvieracími motívmi. Jednoducho, príroda tu dýcha z každého kúta a preplieta sa s umením.
Václav Kautman junior je najšťastnejší v lese, na lúke, na rybačke alebo na chalupe neďaleko Malužinej. Má to z rodiny. Mama robila po dedinách výskum krojov a rodina s ňou často chodievala po Slovensku. Otcova tvorba bola naviazaná na prírodu témami aj materiálom. Okrem toho zbieral chrobáky a svojich dvoch synov (z Jána sa stal biológ) skoro každé popoludnie brával von.
„Chlapci sa mi smiali, že kým oni na dvore hrávajú futbal, ja chodím s rodičmi. Mne to však neprekážalo. Jednak som stihol aj ten dvor, ale najmä, u nás to nebolo o tom, že by sme museli, ale že sme chceli. Ponáhľali sme sa zo školy, otec nás naložil do auta a išli sme na Záhorie, do Karpát, cez prázdniny na chatu do doliny Michalovo zbierať a pozorovať chrobáky. Možno aj preto, že otec pracoval s drevom, najviac ma zaujímali práve druhy, ktorých život s drevom úzko súvisí.“
Na základnej aj na strednej škole vyhrával Vašo prírodovedecké olympiády aj švočky, všetci teda čakali, že pôjde študovať biológiu, kde by ani nemusel robiť pohovory. Na poslednú chvíľu sa však rozhodol pre talentovky na Vysokú školu výtvarných umení.
„Otec, ktorý bol už vtedy ťažko chorý, bol myslím aj rád, ale upozornil ma, že to nebudem mať ľahké. Mal pravdu. Deti známych výtvarníkov to v niečom majú síce ľahšie, ale v inom ťažšie. Nielen kvôli okoliu, ktoré ich zákonite porovnáva, najhoršie je, že sa porovnávajú ony samy. Aspoň pre mňa to nebolo ľahké porovnanie, lebo otec bol výborný výtvarník aj človek. Spočiatku som sa až násilím bránil jeho vplyvu. Chcel som sa čo najviac odkloniť. Vybral som si dizajn, snažil sa robiť technické veci. Bol to tvrdý boj samého so sebou, ale nakoniec som si povedal – nebuď hlúpy, jednoducho je ti to vlastné, robiť prírodné motívy. A začal som maľovať a kresliť zvieratá, rastliny. Zatiaľ robím najmä akvarely a šperky, ale myslím, že raz sa prepracujem aj k drevu ako otec.“
Umierajúci karas
Václav Kautman senior (1922 – 1981) patrí k významným slovenským výtvarníkom. Svojho času viedol aj Vysokú školu výtvarných umení, no v čase, keď sa na ňu hlásil jeho syn, zákerná choroba ho už viac-menej vyradila z práce i zo života. Zomrel na mozgový nádor, keď bol Vašo v prvom ročníku. Jednu z jeho posledných plastík majú Kautmanovci v obývačke. Drevenú rybku – karasa zlatého, ktorý má svoj typický závojnatý chvost smutne zvesený.
„Otec mal chvíle, keď bolo horšie a potom chvíľu lepšie. Práve v jednom z posledných svetlých okamihov sedel pri akváriu a sledoval umierajúceho karasa. On je ako ja, povedal mi.“
Hoci Václav už prekročil štyridsiatku, otec mu stále chýba.
„Mám veľa kamarátov, ale s málokým sme na rovnakej vlnovej dĺžke. O niektorých veciach sa nemám s kým porozprávať a viem, že s otcom by sa to dalo. Asi by som si vypočul aj dosť kritiky a bolo by aj hodne kriku, lebo obaja sme prchkí, ale malo by to zmysel.“
Na otca má veľa spomienok.
„Mal ateliér hneď vedľa nášho bytu, videli sme si z balkóna na balkón. Často som tam chodieval, kvôli atmosfére. Otcovi pomáhal jeden príjemný starý pán Wawra. Typický prešporák, nádherne dokopy komolil maďarčinu, nemčinu a slovenčinu. Aj v dielni pracoval v kravate alebo v motýliku, na tom pracovný plášť. Bol výborný remeselník, aj mňa všeličo naučil, napríklad šelakovať. Tiež si spomínam, že keď otec dokončil novú sochu, prišiel domov, tváril sa tajomne a potom z tašky vytiahol plastiku zabalenú do papiera alebo handier. Vyložil ju na skrinku a my sme okolo nej chodili, obzerali si ju. Veci, ktoré sa nám špeciálne zapáčili, sme po otcovej smrti našli poctivo zabalené vzadu v skrini. Nepredal ich, schoval ich pre synov. Ja som tak dostal napríklad vranu z dubového dreva, ktorá ma od detstva fascinovala. A brat obľúbenú sovičku. Otec ich vtedy urobil na svetovú výstavu do Montrealu asi 1500, dávali ich ako suveníry. Hoci sa robili podľa šablóny, kvôli rozmanitej štruktúre dreva bola každá jedinečná. Jedna bola mimoriadne zaujímavá vďaka skrivenému drevu. Otec ju nikomu nedal, hoci bol o ňu veľký záujem, dokonca ju chcel kúpiť jeden šejk. Ostala pre Jana.“
Akvarely vďaka hundraniu
Gros tvorby Václava Kautmana juniora tvoria akvarely. Aj v tom má prsty otec. A tiež manželka.
„Ako malí chlapci sme často sedávali otcovi na kolenách. Dostali sme štetec, urobili farbami machuľku a on z nej dorábal obrázky. Keď spomínam na detstvo, ako prvé sa mi vybavia práve tieto chvíle. Po rokoch som sa vrátil k podobnej technike. Začínam tak, že spravím škvrnu na vlhký papier a potom hľadám. Je to o pocitoch, veľa tiež zohráva náhoda, ktorú mnohí výtvarníci nemajú radi. Ja si myslím, že keď s ňou človek vie narábať, je inšpirujúca. Voda a farba ponúkajú nekonečný počet možností. Výsledok závisí od toho, či papier namočím teplou alebo studenou vodou, každý hárok je iný, každá farba, aj od rovnakého výrobcu, je iná. Iná je moja nálada, vždy inak dopadá svetlo do miestnosti, inak hreje slnko a farba schne rýchlejšie alebo pomalšie. Prípadne zazvoní telefón, ja k nemu vybehnem a hneď je všetko inak. S akvarelmi som začal už na škole, ale potom som ich na čas nechal tak. Bol som na voľnej nohe a priznám sa, že bolo aj obdobie, keď ma viac ťahalo na ryby než k tvorbe. Žene sa to nepáčilo, aj preto, že som príliš nezarábal. Stále do mňa rýpala, aby som sa vrátil k akvarelom, ktoré mala najradšej, ale ja som ju odpinkával. Až raz, bola jeseň, sedel som doma a ona mi telefonovala z práce a nadávala, že zase nič nerobím. Keď som zložil, zobral som vodové farbičky a namaľoval pre ňu ružovú kozičku. Keď si ju dnes pozriem, vidím na nej chyby, ale pre mňa je vzácna, lebo bola prvá. Odvtedy som začal maľovať série akvarelov prevažne inšpirované zvieracími motívmi. Niekedy ryby, vtáky, kopytníky zodpovedajú skutočnosti, inokedy je to abstraktná ružová koza alebo banánová krava.“
Majkino utrpenie
Hoci Václav zdedil po otcovi ateliér, radšej pracuje doma. A najradšej v kuchyni. Manželka ho niekedy musí až prosiť, aby jej dovolil aspoň uvariť večeru. Ale Ivona Kautmanová, ktoré je známa ako odborníčka na huby a poradkyňa hubárov, je tolerantná:
„Ja si myslím, že v domácnosti sa má žiť, a nie mať krásne zariadený byt na ukážku návštevám. Druhá vec ale je, že my bývame v dielni kombinovanej so skladom. V jednom kúte je dcérin mikroskop, v druhom Vašove štetce a chrobáky, pomedzi to sa váľajú moje huby. Najmä druhá dcéra má s nami ťažký život. Majka je orientovaná celkom inak, miluje spoločnosť, chodí spievať, tancovať. Trpela najmä, keď bola menšia a nemala na výber, musela s nami tráviť voľný čas. A s nami chodiť po lese, nie je len tak. Pre toho, koho príroda až tak nebaví, je to utrpenie. Najprv si čupne Hanka a polhodiny fotí dáku rastlinku. Konečne sa zdvihne, prejdeme pár metrov a ja objavím zvláštnu hubu. A zase je to na pol hodiny. Potom zbadá Vašo vhodný strom a ide pozerať, aké chrobáčiky v ňom žijú, a ostatní zase sedia. Za celý deň prejdeme asi kilometer.“
Dcéra, ktorá sa zvrhla
Ivona Kautmanová na rozdiel od manžela záujem o prírodu nezdedila po príbuzných. Naopak, ako jediná sa zvrhla.
„Naši sú totálne mestskí ľudia. Iba mňa úplne od malička ťahalo do lesa. Ako dievča som to však mala sťažené, nemohla som sa sama vybrať na Kobylu. Hoci, keď som mala asi desať, naši si mysleli, že som pred domom na ihrisku, zatiaľ čo ja som si celá šťastná „čavargovala“ po Ahoji. Keď zo mňa večer vyliezlo, že som bola na Somárskej lúke, vypukla panika a podobné výlety mi zatrhli.“
Celé detstvo bola Ivona presvedčená, že bude zoologičkou, nakoniec však vyhrali huby.
„Predstavovala som si, že budem ako Jane Goodalová pozorovať v Afrike šimpanzy, alebo aspoň na Slovensku vlky. Len mi ušlo, že to nejde dokopy s plánmi vydať sa a mať deti. No najmä, ak mám byť úprimná, z celej prírody ma aj tak najviac zaujímali huby. Žila som však v omyle, že pre každého biológa musí byť mykológia najzaujímavejšia veda na svete a iste nemá inú túžbu než ‚robiť‘ huby. Šanca dostať sa k nim sa mi teda zdala ešte menšia než k tým šimpanzom. Tak som vyštudovala cytológiu. Až neskôr som zistila, že na Slovensku sa mykológia ani neštuduje ako samostatný odbor a biológovia, ktorých profesionálne zaujímajú huby, sú asi traja.“
Huby sa však Ivone napokon predsa len stali osudom. Keď končila materskú, uvoľnilo sa v Slovenskom národnom múzeu miesto mykológa.
„Až mi zasvietili oči, lebo keby som si mala vybrať zo všetkých povolaní na svete, chcela som robiť práve toto. Je mi jedno, či som v múzeu alebo v teréne do ôsmej večer, v sobotu, v nedeľu. Nerozlišujem medzi prácou a záľubou, a to je na nezaplatenie.“
Manželia Kautmanovci sa zoznámili na gymnáziu. Boli spolužiaci, láskou sa však stali až v maturitnom ročníku, keď hrozilo, že sa ich cesty rozídu.
„Dali sme sa dokopy vlastne vďaka Vašovým prijímačkám. Potreboval modelovať hlavu, tak ma oslovil, či by som mu nesedela. Bola som polichotená, až kým z neho nevyliezlo, že to nebolo kvôli kráse, ale predpokladal, že ja sa nechám nahovoriť na všetko.“
A tak je to vlastne dodnes. Zlatohlávky v manželskej spálni sú toho najlepším dôkazom.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
