búrku nevôle a kritiky.
Najnovšia správa o zdravotnom stave obyvateľstva Slovenska varuje, že v 21. storočí sa očakáva onkologická časovaná bomba.
Slováci ju majú – s prepáčením – v zadku.
Na nádory hrubého čreva umierame najčastejšie. Prognózy vôbec nie sú priaznivé. Až 80 percent pacientov prichádza k lekárovi v pokročilom štádiu ochorenia. Vtedy sa šance na liečbu podstatne znižujú.
Vieme o tom už dlhé roky. Stále hovoríme, že niečo treba robiť. Necháme vybuchnúť tú časovanú onkologickú bombu?
Ako to vidí MUDr. JURAJ MÁJEK, primár Gastroenterologického oddelenia Národného onkologického ústavu v Bratislave, ktorý denne v ambulancii pozoruje cez tento chúlostivý otvor časť našej populácie?
Slováci spolu s Maďarmi držali dlhé roky neslávne svetové prvenstvo v počte úmrtí na rakovinu hrubého čreva. Je to naozaj ochorenie, za ktoré si môžeme sami?
Sčasti áno. Je to civilizačné ochorenie. V rozvojových krajinách je podstatne menej časté, napríklad v africkej Nigérii sú to asi tri prípady na stotisíc obyvateľov. U nás sa to blíži až k stovke. V hrubom čreve Stredoeurópana a Afričana je aj rôzna črevná mikroflóra. U nich potrava črevom prejde krásne, u nás to ide pomalšie, dlho to kvasí, vznikajú úplne iné splodiny, ktoré pôsobia podobne ako cigaretové. Veľký vplyv na vznik rakoviny majú vonkajšie škodliviny, nezdravý spôsob života, stravovania. Nemožno však zabúdať, že asi štvrtina ochorení má aj dedičnú príčinu.
Čo sa deje v čreve, keď vzniká rakovina? Čo je to za proces?
Najprv sliznica čreva na postihnutom mieste zhrubne. Pacient však ešte nemá žiadne problémy, ktoré by ho nútili vyhľadať lekára. Potom sa vytvorí malý výrastok – polyp, ktorý sa postupne zväčšuje. Pacient ešte stále nemusí mať žiadne ťažkosti. Stále ide len o nezhubný nádor, nie o nebezpečnú rakovinu. Tento proces môže trvať roky. Na každom tomto kroku sa to dá zastaviť. Ale potom príde deň, keď sa v tomto polype niektorá bunka zvrhne, laicky povedané, zblázni, a začne zhubne rásť.
Čo na rakovine bolí?
Rakovina hrubého čreva veľmi dlho nebolí. V tom je jej zákernosť. Keď začne bolieť, býva už dosť neskoro. Bolí to, že tie „zbláznené“ bunky už rastú do okolia alebo upchávajú črevo, a tak bránia jeho funkcii.
Hovoríte, že to možno zastaviť, keď to ešte necítime. Ale ako? Keď takéto počiatočné procesy vo svojom tele nepostrehnú prezidenti s osobnými lekármi, ťažko si ich môžu všimnúť bežní ľudia.
Áno, je to chúlostivá téma, o ktorej sa len tak nerozprávame. Stáva sa, že pacient s pokročilým nádorom hrubého čreva príde prvýkrát k lekárovi až niekoľko mesiacov po tom, ako sa mu začali prvé ťažkosti – krvácanie z konečníka či striedanie zápchy a hnačiek. Tu je na vine možno neinformovanosť alebo hanblivosť pacienta. Ale úprimne povedané, ak by aj pacient prišiel hneď, ako má prvé príznaky, a jeho lekár by hneď myslel na rakovinu, obávam sa, že celkovú úmrtnosť na túto chorobu by sme podstatným spôsobom neznížili. Rakovina hrubého čreva je totiž naozaj zákerné ochorenie. Ak má pacient už príznaky, ide často o pokročilé ochorenie. V žiadnom prípade tým nechcem povedať, že neliečiteľné. Stále platí, že čím skôr pacient príde, tým väčšia šanca na vyliečenie.
Čo znamená čím skôr?
Aby sa významne znížila úmrtnosť, musíme dosiahnuť stav, keď ľudia budú chodiť na určité vyšetrenia. Museli by prísť ešte skôr, ako začnú mať problémy – tomu sa odborne hovorí skríning.
To však hovoríme o niečom, čo ešte nefunguje.
Prv než začne fungovať, než ľuďom povieme, choďte na vyšetrenie a myslite na svoje zdravie, mala by táto spoločnosť zabezpečiť, aby sme my, lekári naozaj mohli takéto vyšetrenia robiť. Aby bolo dostatok testov, odborníkov, prístrojov.
Takže, ako chcete zachytávať rakovinu v počiatočnom štádiu?
Pomôcť by mal veľký projekt na vyhľadávanie onkologických ochorení hrubého čreva – skríning, ktorý už je pripravený. Jeho cieľom je vyhľadať rakovinu v počiatočnom štádiu, keď ešte nie sú príznaky. V osemdesiatich percentách vzniká rakovina z polypov. Ak ich pri skríningu nájdeme a pri kolonoskopii ich odstránime, môžeme riziko vzniku rakoviny vylúčiť. Keby sme takto vyšetrovali pacientov po päťdesiatke a potom najmenej až do sedemdesiatpäť rokov, úmrtnosť na túto zhubnú chorobu by sa podstatne znížila. To je dokázané veľkými a objektívnymi štúdiami. Ako prvý krok by malo byť každoročné vyšetrovanie stolice na prítomnosť krvi u ľudí po päťdesiatom roku, čo je jednoduché a absolútne bezbolestné. Kto bude mať pozitívny test, urobí sa kolonoskopia.
Vyzerá to jednoducho. Lenže o podobnom projekte sa hovorí už niekoľko rokov, ak sa nemýlim aspoň desať. A vlastne ešte nie je ani v praxi. Prečo? V Čechách už funguje a je úspešný aj vďaka pani prezidentovej Havlovej.
Nechcem tvrdiť, že je to len v peniazoch. Zatiaľ to však zlyháva na tom.
Koľko by na to bolo treba?
Okolo 55 miliónov korún ročne.
To nie je tak veľa, ak vieme, koľko sa tu už vyhodilo miliárd.
To naozaj nie.
Ak sa to podarí a onedlho sa začne skríning konečne robiť, neuniknú vám mladší muži a ženy? Poznám viacero ľudí okolo tridsiatky, dokonca aj lekárov, ktorí ochoreli na rakovinu hrubého čreva.
Skoro každá rakovina hrubého čreva vzniká z polypov. Epidemiologické štúdie udávajú, že najviac karcinómov a polypov, až deväťdesiat percent úmrtnosti, je po päťdesiatke. Potvrdzujú to aj najnovšie údaje Národného onkologického registra SR. Preto Svetová zdravotnícka organizácia odporúča skríning od päťdesiateho roku života a preto sme sa aj my na Slovensku dohodli, že skríning budeme robiť od tohto veku. Inak by bol takýto projekt neprimerane drahý. A čo sa týka rakoviny mladých ľudí, ide často o dedičnú formu ochorenia, pri diagnostike ktorej nám pomáha klinický genetik.
A než sa začne ten skríning, čo máme robiť? Ženám sa odporúča každý mesiac samovyšetrovanie, aby sa včas zachytil karcinóm prsníka. Čo by mali sledovať ľudia, aby sa včas zachytila rakovina konečníka?
Predovšetkým vzhľad stolice a prítomnosť krvi v nej. Všímať si treba opakujúcu sa nepravidelnosť stolice. Častým príznakom býva časté nutkanie na stolicu s odchodom pomerne malého množstva hnačkovitej stolice zmiešanej s krvou. Inokedy býva prejavom ochorenia len slabosť a chudnutie.
Pacienti, u ktorých sa nájde krv v stolici, by mali absolvovať kolonoskopické vyšetrenie. Prístroj vyzerá hrôzostrašne, hadica je dlhšia ako meter. Také vyšetrenie je pre niekoho traumou na celý život.
V každom prípade to tak nemusí byť a ja verím, že vo väčšine prípadov ani nie je. Pri tejto procedúre lekár vsunie do hrubého čreva pružnú svietiacu hadicu a pozoruje, či v ňom nerastú nejaké abnormálne výrastky. Pred vyšetrením možno pacientovi podať injekciu, ktorá má uspávací účinok a pomáha mu lepšie zvládnuť vyšetrenie. Takáto injekcia však môže mať aj nežiaduce účinky. Po jej podaní musí mať pacient doprovod a nesmie viesť motorové vozidlo. Podstatný je však prístup lekára. Väčšinou je dôležitejší ako injekcia. Lekár musí byť trpezlivý, informovať pacienta o priebehu vyšetrenia, neponáhľať sa, povedať otvorene, že v niektorých chvíľach to môže byť aj bolestivé.
Skúsenosti mnohých pacientov sú však iné. Nie je to preto, že sa u nás šetrí na anestetikách?
Myslím si, že nie. Veď aj vo svete je prax rôzna, od krajiny ku krajine iná. V Amerike sa počas tohto úkonu podávajú lieky proti bolesti aj na utlmenie. Vo Francúzsku sa dokonca až 80 percent kolonoskopií robí v celkovej anestézii. Pacienta teda uspia ako pri normálnej operácii. Samozrejme, musia mať na to vyčleneného anestéziológa. V Anglicku tiež podávajú len lieky. Naopak, v Nemecku, vo Švajčiarsku a vo Fínsku sa väčšina kolonoskopií robí úplne bez liekov. Nemyslím si, že tieto krajiny možno nazvať zaostalými. Jednoducho, taká je tam prax.
Vy sám ste túto procedúru absolvovali?
Nie. Nemám klinické ťažkosti, nemám zatiaľ ani päťdesiat rokov ani priameho príbuzného s rakovinou hrubého čreva.
Takže asi neviete pochopiť pacienta, ktorému to urobia tak necitlivo? Platí u nás nejaký predpis, ako sa to má robiť?
Ktosi povedal, že jediná bolesť, ktorá nebolí, je bolesť druhého. No napriek tomu si nemyslím, že by som sa nesnažil pochopiť bolesť druhého. To však nech posúdia moji pacienti. Čo sa týka nejakého predpisu o podávaní utišujúcich prostriedkov, neviem o ňom. Je to podobne ako v iných krajinách. Od pracoviska k pracovisku sa to mení a postupuje sa individuálne. Kolonoskopia je skutočne náročné vyšetrenie. Nedovolil by som si však tvrdiť, a ani si to nemyslím, že sa na Slovensku robí necitlivo. Nevylučujem však, že sa taký prípad mohol stať. Tak ako aj novinár urobí niekedy chybu, urobí ju aj lekár.
Hovoríte, že každý môže urobiť chybu. Ale keď ju urobí lekár, nie je to predsa len niečo iné? Možno považovať chybu lekára za rovnakú chybu ako iného ?
Nikto z nás by nemal robiť chyby, či už lekár, novinár, robotník, pilot lietadla, kňaz, politik. Sme však ľudia a chyby sa stávajú. Menšie i väčšie. Ak urobí lekár veľkú chybu, môže zomrieť človek. Ak urobí pilot lietadla veľkú chybu, môže zomrieť mnoho desiatok ľudí, ak urobí politik veľkú chybu, môžu zomrieť milióny ľudí. Nikto z nás by nemal robiť veľké chyby.
Povedali ste, že táto práca je zaujímavá. Čo môže byť zaujímavé na tom, že sa počas pracovnej doby pozeráte ľuďom do konečníka?
Keď pacientovi robím endoskopické vyšetrenie, či už žalúdka alebo hrubého čreva, a keď sa na monitore ukazuje táto časť jeho tela, akoby som sa dostal do iného sveta. Vidím akoby neznámu krajinu, ktorú treba opatrne objavovať. Vtedy zabudnem na všedné problémy, že sa v ambulancii nekúri, že sú problémy s poisťovňami, aj na skutočnosti, ktoré pre časť laikov robia endoskopiu málo príťažlivou.
A keď v tej neznámej krajine nájdete zhubný nádor?
Vtedy si vždy uvedomím, aké je ľudské zdravie krehké.
EVA HRDINOVÁ
