Zakarpatská oblasť Ukrajiny je čo do rozlohy i počtu obyvateľstva porovnateľná s regiónom východného Slovenska. V mnohom ďalšom sa však odlišujú. Z nášho hľadiska je to však v každom ohľade exkluzívny kraj. Možno ho raz objavia turisti a podajú dobrú správu veľmi ďaleko. Zakarpatsko, niekdajšia Podkarpatská Rus, malo pohnuté dejiny a ostalo zabudnutým kútom celkom v strede Európy. Nie je to vychýrená dovolenková oblasť, práve naopak, ale skutočný turista tam nečakane objaví takmer div sveta. Aj to je Európa?
Ťažko je priblížiť kraj pod Poloninami, oblúk medzi Kremencom (1221 m) a Hoverlou (2061 m), keď málokto má o ňom čo len potuchy. Je panenský, prívetivo zaostalý, plný skromných ľudí, zdravých minerálnych vôd, sanatórií a turbáz, teda rekreačných zariadení, ktorým je clivo za sovietizmom. Kraj je to taký bohatý, že aj keby nebolo čo do úst, nasýtite sa lesnými plodmi. A huby sa tu skutočne kosia.
Ľudia robotujú ako pred vekmi, majú radosť z polí, ibaže im chýba kolchozná technika. A tak zo dvadsať mužov v rade kosí lúčne lány a turistovi sa pritom chce až zaspievať. Chlapi ho však rýchlo uzemnia: Dobre už bolo.
Dobre na „Zakarpatí? Na krásnych karpatských svahoch s riekami Uh, Latorica, Tisa, ktoré sa každoročne rozlievajú, ako sa im zachce? V panenskom kraji je bieda.
Turista sa čuduje: Aj to je Európa?
Je. Lenže taká svojská.
„Ak chcete niečo vidieť, tak rozhodne choďte do Dibrovej,“ radia nám na Užhorodskej národnej univerzite. Vraj parádne domy, o akých sú u nás plné noviny. Tieto staveniská v neveľkej dedine na druhom konci Zakarpatska postavili pracovití ľudia, gastarbeitri, podnikavci či priekupníci. Majú nádych orientálnej architektúry, samá tehla, arkády, oblúky, piliere, vežičky, cifrované lomené strechy, podkrovie, bazéniky. Ibaže v nich nikto nebýva. Vraj vyschli pramene pašovanej vodky a cigariet. Ale aj tak sa po celom Zakarpatsku napriek mizivému priemernému mesačnému zárobku (asi 1400 Sk, v Užhorode asi 3200 Sk) stavia viac rodinných domov ako u nás. To najmä kvôli komunizmu, keď nesmel byť rodinný dom poschodový.
Stred Európy z roku 1887
Pri Solotvine – Slatine – sú liečivé soľné jazerá a pri nich soľná baňa ako respiračná liečebňa, ktorá už desať rokov čaká na chorých Američanov.
V Mukačeve, Chuste a nasledujúcich strediskových obciach bývajú zase trhy – zeleninové i tie „z druhej ruky“. Ľudí ako na hodoch. Ako keby bola stále nedeľa, bez náhlenia.
Celkom výhodný oblúk Karpát pozerajúci do dolín ignoroval stáročia. Tak akosi to charakterizoval Ivan Olbracht ešte za prvej republiky, keď tu vládli Česi, ako to pripomínajú najmä starší ľudia a najmä so slovenským pôvodom. Dokonca aj obdoby Nikolu Šuhaja Lúpežníka sa tu dodnes nezriedka objavujú. Všetky búrky, vojny i zriadenia tadeto prehrmeli, ale my sme tu stále, sami svoji, hovoria ľudia. Majú pravdu, Veľká Ukrajina sa začína až za Rachivským okresom pri Jasinji, približne 240 kilometrov od Užhorodu.
A čo nečakané možno v Zakarpatsku očakávať?
Zrazu sa nachádzame v úplnom, exaktne vymeranom strede Európy. V prekrásnom údolí latinský text na pylóne hlása:
„Stále presné a večné miesto, ktoré najmodernejšími prístrojmi v Rakúsko-Uhorsku podľa stupnice poludníkov a rovnobežiek vymerali a ustanovili za centrum Európy v roku 1887.“
Zbytočné sú akékoľvek špekulácie. Približne toto miesto tvorilo vtedy východný oblúk habsburského mocnárstva.
Tak je to teda, nie sú to slovenské Krahule. Zvrchovaní našinci bývajú pritom aj rozhorčení, ale tamojší sprievodca hovorí: Veď čo, všetci žijeme v strede Európy, tak aké prieky.
Popri pamätníku sa mihajú české „ešpézetky“ a pán správca sníma z vypchaného jeleňa a líšky igelitové prikrývky, lebo prestalo pršať a treba začať fotiť.
„Takyj malenkij biznis,“ horekuje.
Slovenské etnikum vníma ako vstupný mostík na Západ, nechýba mu však nadšenie a skromná hrdosť. V užhorodskej základnej slovenskej škole sa v štyroch ročníkoch učia okrem slovenských detí aj žiaci ukrajinskej, rumunskej, srbskej a iných národností. Na konci školského roka vystroja aj pri minimálnych príjmoch rozprávkovú hostinu. Bez slovka ponosy. Chudoba, jednoducho, cti netratí.
Užhorod má NATO
Užhorod je stará známa nenáhlivá firma. Mesto ešte stále viac sovietske než čerstvo ukrajinské. Na hrade bol už vari každý, obchody celkom ako u nás, preslávený blšák presťahovali z centrálneho štadióna do vzdialeného predmestia.
A čo s načatým večerom?
To je najmenej, upokojujú nás z univerzity.
Najväčšou atrakciou Užhorodu je – krčma! Vlastní ju Pavlo Čučka, vzdelaný manažér, trochu básnik a najmä recesista, Ukrajinec, Slovák, Maďar z presvedčenia i zisku. Prekypuje nápadmi, navádza historickú ilúziu a znáša zberateľské kuriozity zo všetkých strán. Založil aj cintorín. Okrem vojaka NATO je tam napríklad hrob nepodplatiteľného novinára a rezervované miesto pre obľúbenú svokru. Jeden z transparentov hlása osvedčenú pravdu: Neponáhľaj sa domov, lebo nevieš, kde ti je lepšie…
Pavlo Čučka, usmiaty krčmár, skutočný kandidát vied, spresňuje podnázov pohostinstva: „Je to NATO-S, Národná Terasa Odpočívajúcich Slovákov.“
Maloktorý zo Slovákov sa tu nezastaví a nezapíše sa do kroniky. Aj taký „človek, ktorý nezaplatil, lebo nemal… hrivny“.
JOZEF MRÍZ
