Začiatkom osemdesiatych rokov komunistický režim zostril zásahy proti aktívnym katolíckym kňazom, najmä tým, čo pracovali s mládežou. Jedným z nich mal byť vtedy mladý kňaz Jozef Labuda a Emília Kesegová, čerstvá absolventka Filozofickej fakulty v Bratislave
Podľa knihy Zločiny komunizmu na Slovensku dňa 21. augusta 1980 na samote pri Kyjaticiach, v okrese Rimavská Sobota, prekvapila Štátna bezpečnosť skupinu mladých ľudí počas duchovných cvičení, ktoré zorganizovala Kesegová. Labudu a Kesegovú postavili pred súd. Predsedom senátu bol banskobystrický sudca Samuel, ktorý tvrdí, že ich oslobodil.
„Nesúhlasím s názorom pána Samuela, že on oslobodil obžalovaných. Senát, ktorému predsedal 27. januára 1981, uznesením zrušil rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote a vec postúpil ONV v Nitre na prejednanie ako priestupok. Ich konanie považoval za protiprávne, ale menej spoločensky nebezpečné ako trestný čin. Aj pri druhom prejednaní veci videl priestupok, ale tento priestupok bol v dôsledku uplynutia jednoročnej lehoty od spáchania trestného činu premlčaný,“ povedal HARALD STIFFEL. Ten bol členom senátu Najvyššieho súdu, ktorý vyslovil právny názor, že Labuda spáchal trestný čin. Stiffel je dnes predsedom trestného kolégia Najvyššieho súdu, vyučuje na Právnickej fakulte a je členom Legislatívnej rady vlády. Aj dnes si myslí, že konanie kňaza Labudu naplnilo podstatu trestného činu.
Boli ste členom senátu Najvyššieho súdu, ktorý vyslovil právny názor, že obžalovaní Labuda a Kesegová spáchali trestný čin. Ako ste posudzovali ich konanie?
„Ich konanie naplnilo nielen po formálnej, ale i po materiálnej stránke trestný čin. Nie je možné teraz rekriminovať a odsudzovať sudcu, že súdil podľa platného právneho poriadku, ktorý platil v čase, keď bola vec prejednávaná. Vtedajší totalitný režim si zabezpečil dozor nad cirkvou tým, že prijal takýto zákon.“
Ako dnes hodnotíte, že obaja boli súdení a odsúdení za omšu a vieru?
„Z dnešného pohľadu je jasné, že to bolo absurdné. Druhá vec je, že vtedajšie právne predpisy to takto zošnurovali a štátny dozor nad cirkvami sa uplatňoval a vynucoval aj trestnoprávnymi sankciami. V Trestnom zákone tento trestný čin existoval. Ako mnohé ďalšie, ktoré boli po roku 1989 zrušené – napríklad trestný čin opustenia republiky, príživníctva a iné. Väčšina sudcov súdila za trestné činy, ktoré už dnes nie sú trestnými činmi. Aj sudca Samuel. Po roku 1989 som spolupracoval na novele Trestného zákona, kde sa tieto trestné činy vypustili.“
A pred rokom 1989 ste to ako vnímali?
„Šlo o etiku správania sudcu. Bol tu platný právny poriadok, ktorý bol povinný dodržiavať. Sudca mal dve možnosti: buď sa podrobí a bude súdiť podľa platného práva, alebo odíde zo svojej funkcie. Ja som zo svojej funkcie odísť nechcel. Bol som rád, že som sa ako nestraník, ktorého chceli za jeho postoje štyrikrát vyhodiť, po ťažkých peripetiách dostal na Najvyšší súd. Mal som svoju profesiu rád a chcel som ju robiť.“
Ak by sa vrátil totalitný režim, ktorý by upravil trestný zákon a ľudia by opäť boli stíhaní za to, čo si myslia, rozhodovali by ste tak, ako by vám prikazoval Trestný zákon?
„Verím, že k takému niečomu nedôjde. Skúsenosti nás poučili. Ale nie jednotlivec, ale celý právnický stav, by sa mal vzbúriť. Jednotlivec sám proti štátnej mašinérii nič nezmôže.“
Ako vlastne prebiehalo rozhodovanie senátu Najvyššieho súdu o Labudovi?
„Hlasovanie je tajné. Nepamätám sa, ako hlasovali ostatní členovia senátu. Podľa rozsudku usudzujem, že senát musel dospieť k záveru, že tu malo ísť o trestný čin. S odstupom času je človek múdrejší a má aj právne garancie rozhodovania. Na druhej strane sa pýtam, do akej miery boli zodpovední samotní páchatelia, keď sa dali vmanévrovať do takejto situácie, že ich ŠtB prichytila pri vcelku nevinných veciach a začala ich trestne stíhať. Ten farár Labuda mal vysokoškolské vzdelanie a bol poučený aj cirkevnou vrchnosťou, ako má postupovať. Údajne stačilo si vyžiadať formálne jeden lístoček so súhlasom tajomníka ONV.“
Mali ste viacero prípadov, kde boli ľudia súdení za svoje presvedčenie?
„Za celú svoju kariéru si to nepamätám.“
