Už som raz napísal, že diela Štefana Žáryho by zaplnili celý knižničný regál. A odvtedy pribudli ďalšie. Tvorivá produktivita tohto básnika, prozaika, esejistu a prekladateľa trvá bezmála sedemdesiat rokov - od básnického debutu Srdcia na mozaike z roku 1938 až po najnovšiu zbierku básní Orchidea nostalgis (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2004).
Kedysi popredný reprezentant nadrealizmu prešiel v celku bez umeleckých prehier aj socrealistickým obdobím, v ktorom ostal sám sebou, rozšíriac svoju žánrovú paletu o spomienkovo-dokumentárne prózy. Dnes, keď nekapituluje ani pred svojím vekom, ani pred súčasnosťou, by mohol rekapitulovať a v novej zbierke to do určitej miery aj robí, no ťažisko nespočíva v sladkobôľnom spomínaní, ale v kritickom postoji k svetu, ktorý sa mu vidí "chladný, vypreparovaný".
Orchidea nostalgis má štyri časti. Prvá z nich, Hostia kaviarne Lýra, obsahuje okrem troch miniportrétikov Ivana Kupca, Štefana Krčméryho a Jerzyho, poľského básnika a vojaka, ktorého stretol za vojny v Taliansku, reflexívnu lyriku najmä na tému poézia. Tá mu predstavuje čosi romantické, čo nazýva veľchrámom Múz, dnes zneuctievaným hordou blasfemikov, "tej posthumánnej postmodernej chrapače". Žáryho znepokojuje bezozvennosť poézie (Igricov happening), keď "slová strácajú zmysel v tejto hluchote drvenej decibelmi", "v tejto pustatine obývanej decibelmi a debilmi"; za jeho sarkastickými, až nenávistnými invektívami, v ktorých napriek všetkému nechýba ani tá potrebná štipka humoru, sa skrýva smútok nad vyzdvihovaním falošných idolov, vychvaľovaním pseudohodnôt. Takéto polohy sú v Žáryho poézii nóvum a zároveň vyvracajú jeho výrok z básne Granátová žena: "Nemám čas žiť dnešok."
Druhá časť zbierky Rozprávka celého života má charakter reminiscenčný, no aj konfrontačný. Ak sa pred mnohými rokmi vracal do konkrétneho stredoslovenského detstva, k jeho obrazom, teraz sa vracia k základným otázkam bytia vrátane vlastného. Zahŕňa sa do iných existencií, uberá z individuálneho, aby rozmnožil všeobecné, no poznanie skôr desí než upokojuje: "Stagnácia, mĺkve tisícročia mĺkveho vytvárania bludného balvana..." A najhoršie, že v celom tom procese sa žulovo zatvrdzuje aj ľudské srdce. Metafora, ktorej pravdivosť dokladajú dejiny ľudského rodu.
Básnický cyklus Dobrá správa pre páva je treťou časťou zbierky a Žáry ju postavil najmä na slovných hrách, ktoré, samozrejme, nevynechávajú ani biočas. Na rozdiel od predošlých básní, kde bol viazaný verš viac náhodnou výnimkou ako záväzným pravidlom, tu ho Žáry dôsledne používa, no tiež je to súčasť hry, ktorá vyvoláva skôr uvoľnenie než existenciálne zimomriavky. Žáry si zažongluje nielen v drobnostiach, ale aj v takých veciach, ako je vznik a zánik sveta, "krvopočiatok a krvokoniec sveta". Vážny je zasa v poslednej časti, príznačne nazvanej Nevypovedané.
Napriek jeho rozsiahlej tvorbe sa mu zdá, že ešte nevyslovil všetko a pokúša sa to márne nájsť, ale márne. V tomto blúdení a hľadaní sa pýta, čo človeku ešte ostáva a odpovedá si: "Iba túžiť po návratne do dávna/, do jediného súcna, z ktorého si /vyšiel. Tápať v blúdení/, scvŕkať sa a vrátiť do počiatku/ v podobe atómu, driemať v ňom/ a čakať, pokým sa nevlúdi/ dajaký dobyvačný chromozóm".
Žáryho nová básnická zbierka reaguje svojsky na obdobie a rovnako svojsky pomenúva autorove psychické stavy, názory, postoje k prežitej i žitej skutočnosti. Nejde o nejakú bolestnú sebapitvu, súvahu či bilanciu, ale o diagnózy, ktoré vyznievajú vyrovnane a nedeprimujúco, veď tento básnik stále v sebe cíti "žírnu, plodivú horľavinu".
