Aj vy si robíte videodenník ako Kristoffer, hlavná postava vášho filmu?
Nie, nikdy som to neskúsil. Raz som však na ulici videl, ako partia chlapcov skáče z okna do kontajnera a nahráva sa pritom. Povedal som scenáristovi, že také niečo musím mať vo filme. Hercom som dal malú kameru a povedal, aby sa skúsili zžiť s postavami a nahrávali nejaké scénky. Zabralo im to dosť času.
Kristofferove denníky vysielajú v televízii, je niečo také v Nórsku možné?
Prežívame hotovú vlnu reality show. Všetci chcú byť v televízii, aby na nich muži alebo ženy leteli, a ich home videá sa naozaj aj odvysielajú. Napríklad jedna súkromná stanica uvádza seriál o dvojici dievčat, ktoré brázdia svet a nakrúcajú, čo pritom zažívajú.
Podobajú sa Kamoši na to, čo ste sám zažili?
Často okolo seba vidím, ako ľudia nechcú byť zodpovední za svojich kamarátov, že sa o nich málo zaujímajú. Napríklad ja, ťahá mi na štyridsiatku a ešte nie som ženatý. Celá naša generácia chce zostať slobodná a bez záväzkov. Aj Kristoffer je taký, preto sme mu trochu zdramatizovali život.
Už ste sa dopočuli, že Nóri sú chladní a príliš introvertní?
Áno. Počul som aj, že Taliani sú netrpezliví a leniví, Východoeurópania stále pijú vodku. Sme dosť hrdí, ale chladní? To je silné slovo. My sme veľmi vášniví! Ale bol by som rád, keby sme boli menej skeptickí voči novým vplyvom. Viete, že Nórsko je jednou z posledných krajín, kde sa začal predávať televízor?
Majú u vás úspech romantické komédie?
Veľký. Konečne naši filmári pochopili, že potrebujeme zmenu. Dlho totiž nakrúcali vážne a pochmúrne filmy. Máme pritom veľmi fajn humor, nenápadný a inteligentný. Dosť podobný anglickému, sme totiž zvyknutí pozerať filmy na BBC.
Aký typ hrdinov obľubujete?
Veľa ich pochádza z okraja spoločnosti. Jedným z najobľúbenejších filmov je u nás Elling, príbeh o dvoch kamarátoch, ktorí sa vracajú z psychiatrickej liečebne a bojujú s každodenným životom. Zaujímajú nás každodenní ľudia, jednoduchí muži a ženy.
Študovali ste v Amerike. Čo sa vám páči na americkom spôsobe filmového myslenia?
Film berú ako vedu. My Európania robíme chybu, že silou mocou chceme robiť umenie. Nechceme počuť o logickej štruktúre, bojíme sa, že sa tým to ‚umenie' zničí. Jediným umením pritom je, aby postavy, o ktorých píšete, na plátne ožili a vyzerali reálne.
Viete si predstaviť Kamošov v americkej distribúcii?
To by film musel byť otitulkovaný, a na čítanie titulkov sú Američania príliš leniví. Predali sme práva na remake, ale neviem, ako to dopadne. Nórsky film sa tam ťažko presadzuje. Ale teší ma, že máme úspech v Európe aj v krajinách, kde by som to vôbec nečakal, napríklad v Poľsku. Teraz nakrúcam nový film, ale Kamoši žijú vlastným životom, z času na čas dostanem mail s informáciou, ako sa im darí.
O čom je ten nový film?
O nudnom a tučnom mužovi, ktorý je presvedčený, že sa mu všetci smejú. Má 31 rokov a ešte nevie, čo je sex. Z toho je frustrovaný najviac. Raz jeho otec prenajme časť ich bytu peknej mladej žene, tiež túžiacej po láske. Bude to veľmi čierna komédia o dvoch osamelých ľuďoch, sebaúcte a sebanenávisti.
Spomeniete si, čo vám naposledy pripadalo ako námet na film?
Nedávno sa môj kamarát pohádal s priateľkou. V ten večer narazil na jednu ženu, išli k nemu, pili a vyspali sa spolu. Ráno tá žena nevedela nájsť spodné prádlo, musela odísť bez neho. Na druhý deň sa kamarát rozhodol udobriť s priateľkou, omylom jej však poslal esemesku, že spodné prádlo už našiel. A vzťahu bol koniec. Fascinuje ma, že o živote rozhoduje taká hlúposť, ako je esemeska.
