ského pokroku, snažil sa - nielen pomocou literatúry - o to, aby tí, čo prídu po ňom, boli šťastnejší. O budúcnosti si zároveň nerobil nijaké ilúzie. Už počas života ho právom zaraďovali medzi dramatikov ako Shakespeare či Moliere a považovali za Puškina prózy. Podarilo sa mu zanechať za sebou niekoľko nezabudnuteľných postáv i bonmotov, preslávila ho však povestná čechovovská atmosféra, ktorá sa stala pojmom podobne ako Rembrandtov šerosvit. Poslednú zo svojich lakonických replík - Ich sterbe (zomieram) - vyriekol presne pred sto rokmi, 15. júla 1904.
Čechovovo detstvo nebolo najromantickejšie. Jeho otec tyranizoval ženu i deti, po jeho bankrote musela celá rodina utiecť do Moskvy. Písaním si Anton Pavlovič privyrábal už od študentských čias. Lekársku prax viedol do roku 1886, neskôr sa už venoval iba literárnej tvorbe.
Ako jeden z mála vtedajších intelektuálov sa zaujímal aj o pomery väzňov na Sachaline. Na rozdiel od niektorých svojich literárnych kolegov si nerobil o trestancoch romantické ilúzie; v diele Ostrov Sachalin (1890 - 94) popísal ich život s krutou dokumentárnosťou.
Už v raných poviedkach sa ukázal Čechovov cit pre dramatické skratky. Jeho poviedky sú prípadmi z ťažkej i smiešnej praxe, osudmi nepokojných duší z uzavretých pavilónov, mravných maximalistov a pomätencov. V povedomí verejnosti však Čechov zostáva skôr ako autor melancholických hier. Tragikomédie Platonov (1881), Ivanov (1887), Čajka (1895 - 96), Ujo Váňa (1897), Tri sestry (1901) či Višňový sad (1904) sú dodnes súčasťou základného svetového divadelného repertoáru, aj keď vonkajšková nečinnosť postáv v kombinácii s ich zložitým vnútorným svetom robia jeho hry náchylné na zlé inscenovanie. Sám Čechov nemal ambície režiséra. Keď ho pritiahli k režijnému pultu, vraj sa len smial.
Čechov však bytostne cítil dušu sveta, bol röntgenovým pozorovateľom detailov, ale i premietačom vízií, realistom i impresionistom zároveň. Moralizátorstvo či demagógia mu však boli cudzie.
Tolstoj dokonca kritizoval jeho poviedku Dáma s psíčkom s tým, že v nej autor neprezentuje dostatočne pevný svetový názor. Majster otvorených koncov Čechov necháva svojich hrdinov sedieť na lavičke v kúpeľoch a nemorálne túžiť po šťastí. Ako? Ako to urobiť, aby sme mohli žiť nový a nádherný život. Zdalo sa im, že stačí tak málo a riešenie sa nájde.
O nemožnosti žitia i spolužitia vedel Anton Pavlovič svoje. Pár rokov pred smrťou sa oženil s herečkou Oľgou L. Knipperovou, ktorá sa stala predobrazom i predstaviteľkou jeho niektorých herecky vďačných ženských postáv. Žena je žena, tvrdí brat Andrej z Troch sestier. Doménou dramatika Čechova však neboli len excentrické protagonistky, dojímavá je predovšetkým pozornosť, akú autor venoval opusteným starým sluhom či smiešnym okrajovým postavičkám.
Ako človek i autor súcitil s každým utrpením a biedou. Sám trpel na tuberkulózu a od roku 1899 sa trvalo liečil na Jalte. Oslava dramatikových menín po premiére Višňového sadu koncom januára 1904 bola však už veľmi smutná. Čechov stál na javisku svojho "domáceho" divadla MCHAT, chudý, bledý, dusil ho kašeľ. Na niektoré dary sa vraj doslovne hneval. "Spisovateľovi nesmiete darovať strieborné pero a starožitný kalamár." Za užitočné veci naopak považoval násadku na klystír, pascu na myši alebo ponožky. "Moja žena sa o mňa nestará, lebo je herečka, a ja chodím v deravých ponožkách."
Hru o dvoch priateľoch milujúcich jednu a tú istú ženu, ktorí sa napokon vyberú na severný pól, aby tam zazreli prízrak svojej milovanej, už nenapísal. Zomrel v nemeckom kúpeľnom meste Badenweiler. Jeho postavy zostali na tomto svete pýtať sa, prečo žijeme a prečo trpíme.
Zajtra - margarín
