"Patrí mu dôležité miesto vo vývinovom kontexte modernej slovenskej poézie a osobitne v súradniciach jej súčasných kreatívnych výbojov, myšlienkových úsilí a formálnych tendencií," myslí si predseda Spolku slovenských spisovateľov Pavol Janík. Podľa jeho slov Čižmárikove spontánne lyrické posolstvo, ktoré svojou autentickosťou, originalitou, emocionalitou, obraznosťou a pôsobivosťou vysoko prečnieva ponad iných autorov, nebolo vždy docenené. Podľa Janíka Čižmárikove verše obohacujú a zrozmerňujú naše bytie schopnosťou zachytiť najjemnejšie signály večnosti, ktoré rozochvievajú naše vnútorné rezonančné plochy aj v zdanlivo všedných, prozaických a nepoetických situáciách.
Rudolf Čižmárik sa narodil 18. júla 1949 v Šoporni. Po maturite na Strednej priemyselnej škole chemickej (1968) študoval estetickú výchovu a slovenský jazyk na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1968-1973). Veľa času venoval práci za redaktorským stolom. Začínal v roku 1971 v Literárnej redakcii Československého rozhlasu v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1979. Neskôr bol vedúcim redaktorom oddelenia kultúry denníka Pravda. V roku 1993 nastúpil ako riadiaci zmenár do Tlačovej agentúry SR, kde pôsobí aj dnes. V roku 1995 pracoval v Národnom literárnom centre v Bratislave. Dva roky bol riaditeľom sekcie knižnej distribúcie Hrebenda, ktorá propagovala a šírila slovenskú literatúru a vytvárala sieť predajní pôvodnej slovenskej tvorby. Neskôr sa Čižmárik stal riaditeľom Domu slovenskej literatúry NLC, kde zotrval do konca roku 1998. V roku 2001 sa vrátil do TASR. Od roku 2003 vedie vydavateľstvo Alexandra zamerané na vydávanie pôvodnej literatúry.
Básnickými témami R. Čižmárika sú najmä láska, chlieb, deti. Knižne debutoval básnickou zbierkou Kamenné úžasy v roku 1970. V roku 1990 vyšiel rozsiahly výber z jeho ľúbostnej lyriky pod názvom Akordy krvných strún. V roku 1995 mu vyšla básnická zbierka Horiaca ruža- Die brennende Rose v slovenskej a nemeckej jazykovej verzii a v roku 1999 v Galérii MIRO jeho básnická zbierka Vôňa tela - vôňa slov.
Venuje sa však aj písaniu prózy - Rozhovor so Svetlanou (1976), Portrét pekára (1985), Press a stres (1997), V gaštanovom hájiku (2001), Patria nostra, partia ostrá (2003), ktorú napísal s legionárom Jozefom Staviščákom. Preklady jeho tvorby vyšli v nemčine, ruštine, ukrajinčine, poľštine a češtine, sám prekladal poéziu rumunského básnika W. Teodoresca s názvom Blany oceánov (1973) a preložil aj básne Begdzin Javuchulana Tulské lesy. Za umeleckú činnosť udelili Rudolfovi Čižmárikovi v roku 1994 Cenu Masarykovej akadémie umení v Prahe a 6. apríla 2000, tiež v Prahe Európsku medailu Franza Kafku. Naposledy získal morálne ocenenie Osobnosť roka na dňoch Petržalky v júni 2004.
