hto rozmerov sa nerodí v pohode, aj keď Michal Kaščák tak väčšinou pôsobí.
Vyvolávate dojem, že život vás neustále teší a zabáva. Viete sa aj rozčúliť?
Snažím sa vnímať veci z príjemnejšej stránky. To, čo robím, som si vybral dobrovoľne, preto som si za to sám zodpovedný. Neviem, či som úplne spokojný, lebo veľa vecí ma vyslovene štve, ale nemám rád samodeptanie.
V roku 1997 sa v Trenčíne prvýkrát konal váš festival Kráľovská pohoda. Prišlo naň asi dvetisíc ľudí. Dnes sa volá Bažant Pohoda, a vlaňajšia účasť bola dvadsaťtisíc ľudí denne. Čím si vysvetľujete, že festival sa takto uchytil a že sa z neho stal doslova fenomén?
Neviem, ale veľmi sa z toho teším. Snažil som sa Pohodu robiť tak, aby bola prevažne o zaujímavej hudbe. Rástla pomaly, získavala si ľudí, štáb sa trénoval. Vždy sme sa snažili byť slušní voči návštevníkom aj účinkujúcim a dodávateľom. V prvých rokoch sme prerábali, ale aj tak sme všetko povyplácali, hoci nastali aj situácie, že napríklad kolega Mário Michna musel predať snowboard. Prvý ročník bol skôr kamarátskou záležitosťou. Dúfam, že nám ľudia začali veriť a snáď prídu aj na mená, ktoré nie sú mediálne známe, alebo na skvelú atmosféru festivalu.
Muzikanti si často robia manažérov, ale máloktorý hudobník robí promotéra takého mamutieho festivalu. Nie je vám niekedy ľúto, že vybavujete telefóny a robíte niekomu servis namiesto toho, aby ho iní robili vám?
Festival nás naozaj začína jesť. Tešíme sa z nových vecí a potom zisťujeme, že už nemáme na nič iné čas. Hneď ako sa skončí jeden ročník, začíname organizovať druhý. Som z toho trochu smutný a chcem to zmeniť, budeme musieť rozšíriť festivalový tím. Zlé pocity však zmiznú, keď sa festival začne a všetko beží tak, ako má. To je veľká sila. Dúfam, že aj tento rok to pôjde hladko, robíme pre to maximum. Všetky situácie sa však naplánovať nedajú.
S hudbou ste začínali ešte ako dieťa v čase perestrojky. Ako si na to obdobie spomínate?
Pripadalo mi úplne absurdné, že navonok sa ľudia nejako tvária a rozprávajú si niečo úplne iné. Vôbec som nechápal zmysel novín, televíznych správ. Bolo to všetko o tom istom, o nejakej realite, ktorá vôbec neexistovala.
Písali ste si aj texty, ktorými ste ironicky reagovali na vtedajšie pomery. Ako ste prišli k tomu, že ste mali v detskom veku taký dospelý pohľad na svet? Viedli vás k tomu rodičia?
Zdalo sa mi to úplne prirodzené a doteraz sa v tomto necítim výnimočný. Vtedajšiu realitu vnímali moji rodičia s nadhľadom, padalo množstvo ironických poznámok, ale nejakú výraznú disidentskú výchovu sme nemali. Naši to brali skôr s akýmsi smutným humorom, boli presvedčení, že to už bude navždy takto, tak sa to snažili aspoň odľahčiť.
Skupina Bez ladu a skladu nebola underground, nehovorili ste o realite výbojne, s hnevom. Bola to hlavne zábava, nie?
Milan Hlavsa z Plastic People povedal, že ich ambíciou nebolo nič rúcať, chceli v prvom rade hrať. Takto sme to brali aj my, netrpeli sme ilúziou, že sme povolaní zboriť zdanlivo nezboriteľné. Nemali sme nejaké porady o smerovaní, robili sme tak, ako to prišlo, bavilo nás to. To však neznamená, že to, čo ťa baví, musí byť nevyhnutne zábava. Ak sme sa stali 'opozičnými', spôsobila to hlúposť vtedajšieho režimu, ktorý sa bál slobody slova. My sme chceli len hrať to, čo sme si vymysleli, bez trápnych kompromisov a ód na socialistickú vlasť. Snažili sme sa, aby texty neboli patetické, mne sa pátos v rocku nepáči. A tiež sme nechceli robiť komunálnu satiru, nereagovali sme na konkrétne udalosti.
Užili ste si aj neustále zákazy a povoľovania. Ako ste to znášali?
Brali sme to ako bežnú súčasť života. Napríklad nás zakázali tesne pred naším spoločným koncertom s Pražským výběrom v PKO. Riaditeľ, kúzelník Alexander Gerič povedal, že dostal nejaký prípis a že nemôžeme hrať. My na to, že dobre, ale ostaneme ako diváci. Povedal, že je vypredané. Tak že budeme pozerať spoza pódia. Vyhlásil, že to nedovoľujú požiarne predpisy, zavolal si gorily a tie nás vytlačili až za brány PKO a zamkli za nami. Namiesto vlastného koncertu sme sa ocitli na ulici. Keď sme hrali na festivale Čertovo kolo, ŠtB si nakrúcala celý program, ktorý bol ešte neschválený. Bola tam aj pesnička Anča kráča, auto fičí. Potom nám poslali zoznam skladieb, ktoré zakazujú. Bola medzi nimi aj Anča, hoci to bol text zo šlabikára.
Zobrala vám hudba niečo z detstva? Nestali ste sa príliš skoro zrelý?
Necítim sa zrelý ani teraz (smiech). Hudba mi nezobrala nič a dala mi veľa. Pohybovali sme sa skôr v neoficiálnej časti scény, žiaden kolotoč okolo nás sa nekonal. Aj keď sme dosť koncertovali, stále sme si žili hlavne obyčajný, v rámci možností príjemný život.
Na vystúpeniach Bez ladu a skladu ste používali rôzne detské hračky. S čím ste sa rád hrávali?
Hrám sa doteraz, len hračky sa menia. Keď som bol malý, mal som rád kolektívne hry, hlavne futbal. Aj vo verzii 'sadisfutbal', kde boli dovolené všetky fauly. Neskôr sme mali pri Váhu vlastné kráľovstvá. To naše bolo v korune stromu, s padacími bodliakmi. S kamarátom sme mali aj skákavé obdobie, súťažili sme, kto skočí z väčšej výšky. Teraz rád hrám spoločenské hry, hlavne spoločenský hokej, omylom často nazývaný stolový - dá sa hrať aj mimo stola, spoločenský rozmer je však najdôležitejší. Som aktívnym členom Federácie spoločenského hokeja, ktorého hlavnou náplňou je snaha kvalitne spoločensko-umelecky hýriť. A samozrejme, veľmi dôležitá je hra s hudbou.
Za ňou vám bolo po rozchode Bez ladu a skladu zrejme smutno, v roku 2000 ste dali dokopy zaujímavý projekt Neuropa. Prečo ste sa vlastne rozišli?
Chlapci sa po skončení vysokých škôl rozutekali, a tak sme si povedali, že keď to nemôžeme robiť naplno, nebudeme to robiť vôbec. Doteraz nechápem, kde sme vzali toľko rozumu. Začal som robiť filmovú a divadelnú hudbu a bol som z toho nadšený. Lenže potom som zistil, že som veľmi limitovaný termínmi, atmosférou, scenárom, režisérom aj predstavami iných ľudí. Scénika je zaujímavá práca a baví ma, ale ja potrebujem mať aj kapelu. Tak sme so Slávom Solovicom založili Neuropu, kde sme skombinovali zvuk živých nástrojov s elektronikou. Už druhý rok sme však v hibernácii, spíme kvôli tomu, že máme veľa práce na festivale a iných projektoch. Na jeseň by sme však chceli začať pripravovať nový materiál a na budúci rok koncertovať.
Najprv vás však čaká festival, začne sa už o týždeň. Vyzerá to tak, že všetci vašu prácu prijímajú s rešpektom. Cítite to?
Často sa stretávam aj s typicky slovenským postojom - ,tak teda ukážte, čo dokážete'. Takto sme sa nechali dotlačiť aj k honbe za atraktívnymi hviezdami, čo ma až tak neteší. Keď sa nám na tento ročník podarilo potvrdiť jednu z najvýznamnejších svetových predstaviteliek world music, speváčku Cesariu Evoru, bol som blažený. Pre väčšinu ľudí to však nič neznamená a pýtali sa, koho naozaj slávneho uvidia. Ale musím povedať, že aj headliner - Moloko - je veľmi príjemná kapela.
Nájdu sa ešte ľudia, ktorí Pohodu považujú stále za hlučné stretnutie alkoholikov a narkomanov?
Samozrejme, to je silno zakorenené. Stalo sa mi aj to, že za mojím otcom prišli známi, aby mi dohovoril, nech tú Pohodu zrušíme. Pozval som ich, nech si pozrú festival zvnútra, pretože predsudky spôsobujú hlavne veci nepoznané. Prišli a všade potom rozprávali, aké je to úžasné. Nechceme robiť festival len pre mladých ľudí, radi privítame aj starších, čo je v zahraničí bežné.
Vďaka sponzorom sa festival síce rozrástol, ale oni majú svoje nároky. Neprekáža vám, že Pohoda sa stala festivalom značiek?
Partneri neprídu sami od seba, museli sme si ich ,zaslúžiť' kvalitnou prácou a snahou posunúť festival každý rok ďalej. Veľké hudobné mená si naozaj môžeme dovoliť iba vďaka nim. Partneri sú dôležití. Komunikácia s nimi je však niekedy vyčerpávajúca - s kamarátom a bubeníkom Neuropy Petrom sa niekedy zasnívame a hovoríme si, ako radi by sme si urobili malý festivalík pre dve-tritisíc ľudí. Dve pódiá, nejaké bočné podujatia, lampióny a hotovo.
Michal Kaščák (1972) - narodil sa v Trenčíne, vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor matematika - zemepis. Bol jednou z kľúčových postáv skupiny Bez ladu a skladu (vznikla v roku 1985). V roku 2000 založil formáciu Neuropa. Zložil hudbu k niekoľkým divadelným predstaveniam - Popoluška (Astorka), Don Juan 96 (Bábkové divadlo Žilina), Augustín (Trnavské divadlo) a filmom - Vášnivý bozk, Zostane to medzi nami, V kocke (nominovaný na študentského Oscara).
Hrá v opere Cirostratus v divadle GUnaGU, je členom Federácie spoločenského hokeja. Od roku 1997 organizuje v Trenčíne hudobný festival Pohoda. Býva v Modre-Kráľovej, je ženatý. Jeho manželka Natália je lekárka - psychiatrička.
