Plastici to nemali ľahké ani po novembri ‘89. Po znovuobnovení koncertnej činnosti v roku 1997 museli dokazovať, že ich význam nebol spoločenský a politický, ale hlavne hudobný. Po smrti Mejlu Hlavsu, lídra a jedného zo zakladateľov skupiny, sa v stredu v Zrkadlovom háji pokúšali potvrdiť, že to ide aj bez neho.
The Plastic People of the Universe hrali v Bratislave štyrikrát. Kto videl ich historicky prvý koncert pred štyrmi rokmi, musel registrovať veľký rozdiel medzi tým, čo počul z nekvalitných pások, a hudbou, ktorá vychádzala z pódia. Tá niesla všetky základné znaky rock‘n‘rollu, aj keď s iným posolstvom a nástrojovým obsadením. Až niekde vzadu sa skrýval undergroundový odkaz. Bolo to dobré znamenie - nezostali zakopaní v minulosti.
Hlavsa zomrel v polovici práce na albume Líně s tebou spím, paradoxne ich jedinej štúdiovej platne. Časť skupiny - Vratislav Brabenec, Jiří Kabeš a Josef Janíček sa rozhodla pokračovať. V stredu to v Zrkadlovom háji vyzeralo, že si Mejlovho ducha rozdelili všetci, ktorí stáli na pódiu.
Na basu hrala Eva Turnová (pôsobila v poslednom Hlavsovom projekte Šílenství), rytmiku obsluhovali bubeník Ludvík „Eman“ Kandl a kontrabasista Ivan Bierhanzl. Stál tam aj gitarista Pepa Karafiát, alias Joe Carnation. Zdá sa, že hraním s Mejlom a Plastikmi dozrel. Jeho hra bola úspornejšia a hutnejšia ako počas exhibičného pôsobenia s Ducháčkovou Garage.
Hlavná pozornosť sa však upierala na troch starších pánov. Saxofonista Brabenec, violista Kabeš a klávesista Janíček si rozobrali Mejlove spevácke party. V niektorých skladbách im vypomohla Eva Turnová.
Koncert sa začal pozvoľna: v prvej polovici sa neiskrilo vždy, ale najviac pri nových skladbách. Väčšinu z nich stihol zložiť práve Hlavsa a je len škoda, že sa nedožil ich živej interpretácie.
Hudba Plastikov je aj bez neho tvrdohlavá, nekompromisná, miestami hrozivá, ale zároveň aj všeobjímajúca. Tá sloboda, o ktorú za boľševika bojovali, len aby im dali pokoj, sa preniesla aj do ich hrania. Známe skladby sa striedali s komornými výstupmi básnika a aj konferenciera Brabenca. Texty - básne a riekanky potvrdili slová Egona Bondyho z roku 1975, keď vyhlásil, že Plastici hrajú dobre, ale oveľa lepšie by to bolo, keby spievali jeho texty. Bondyho Magické noci pozná kdekto, ale kto ich nepočul na koncerte, nemôže vedieť.
Koncertné turné k novému albumu, ale najmä venované spomienke na Mejlu Hlavsu sa skončí a Plastici sa rozhodnú čo ďalej. Isté je, že kto videl v stredu futbalový Real v Prahe, neoľutoval; kto Plastikov v Bratislave, tiež nie.
