„Keď som prišiel v roku 1973 do kapely, tak som na otázku, či viem zahrať nejaké sóla od Franka Zappu či Velvet Underground, odpovedal, že to, samozrejme, dokážem, ale iste ich hrať nebudem. Trval som na tom, aby skupina prestala hrať prevzaté veci a po piatich rokoch sa vydala na cestu pôvodnej hudobnej tvorby s českými textami,“ spomína na príchod medzi Plastikov saxofonista VRATISLAV BRABENEC. Legendárna česká kapela v stredu koncertovala v Bratislave na otvorení filmového festivalu Jeden svet.

Do skupiny ste prichádzali ako skúsený muzikant, ale významný je aj váš autorský prínos. Je ťažké nachádzať pri tvorbe rovnováhu medzi potrebou vlastnej výpovede a spätnou väzbou z publika?

„Pri všetkom, čo robím, myslím na to, aby som bol spokojný ja. Ak mám pocit, že vec, ktorú som spravil, je dobrá pre mňa, tak je možno dobrá aj pre ľudí. Vyrábať veci špeciálne pre publikum nemienim. Keď som kedysi študoval na evanjelickej bohosloveckej fakulte, istý múdry profesor nám hovoril: Dobrý farár nie je nikdy obľúbený. Inak povedané - nelezie ľuďom do zadku.“

Štúdium ste nedokončili, viete si predstaviť, že by ste boli farárom?

„Nikdy. Nie som človek, ktorý by bol schopný dávať ľuďom príklad, ako naložiť so životom.“

Prečo potom to štúdium?

„Myslel som si, že by som sa v cirkvi trebárs venoval hudbe. Aj sme to so Sváťom Karáskom, ktorý ma vlastne k štúdiu pritiahol, skúšali a v roku 1968 sme robili pašie v džezovej úprave, ale asi to nebola tá správna cesta.“

Ako ste vnímali rok 1968?

„Neveril som tomu, bral som ho ako vsuvku v tej operete komunistického vývoja. Veľa som o tom hovoril napríklad s Havlom, ktorý to vnímal naplno, videl v tom skvelú šancu, kým ja som všeobecne dosť veľký skeptik.“

Aspoň ste neboli potom taký sklamaný.

„Myslím, že optimálny je zdravý pesimizmus.“

Po okupácii ste sa ocitli v Anglicku, nelákalo vás tam zostať?

„V Londýne som stretol partiu z Prahy, ktorá rozprávala, ako deň predtým sedeli v mojej obľúbenej krčme U Svitáků. Zrazu mi prišlo ľúto, že už tú krčmu nikdy neuvidím, a tak som šiel na stanicu a vrátil sa.“

Neoľutovali ste?

„Predstavoval som si, že si tej krčmy ešte trochu užijem a pôjdem zasa do Anglicka, no medzitým zavreli hranice. Ale neľutujem to.“

Začiatkom osemdesiatych rokov ste predsa len emigrovali do Kanady.

„V rámci akcie Asanácia existoval presný scenár na konkrétnych ľudí, ktorých sa chcel režim zbaviť. Podľahol som tomu scenáru a dodnes sa hanbím, že som sa vysťahoval.“

To už ste mali za sebou nielen množstvo zákazov koncertov, ale aj výsluchy na ŠtB i väzenie. Kde bola tá hranica, keď človek podľahne tlaku štátnej moci?

„To, že nás pri výsluchu mlátili, ešte šlo, no čo im nikdy neodpustím, bolo vydieranie únosom dieťaťa.“

Venovali ste sa v Kanade aj hudbe?

„Veľa som toho nenahral, musel som živiť rodinu. No skvelé bolo, že som sa v Toronte stretol s kapelou Ukrajincov, ktorí hrali naše staré veci, spievali ich zmiešaninou ukrajinčiny a angličtiny, s nimi som párkrát koncertoval. Dôležité bolo hranie v New Yorku na benefičnom koncerte v roku 1989 za prepustenie nášho bývalého manažéra, básnika Ivana M. Jirousa. Hovoril som si, že pokiaľ sme my vonku na niečo dobrí, tak je to aspoň takáto pomoc. Človeka, ktorého meno sa objavuje v médiách, hrajú sa preňho po svete koncerty, už nemohol režim likvidovať tak ľahko.“

Boli tí Ukrajinci výnimkou alebo vedeli vonku o Plastikoch aj iní?

„V USA i Kanade kopa nielen hudobníkov, ale aj iných umelcov tvrdí, že boli ovplyvnení našou hudbou. Istý čas sme boli iste známejší vonku než doma. Raz odo mňa chceli, aby som tam urobil undergroundový festival. Prečo však robiť v Kanade underground, čo to je za hlúposť, a tak som vymyslel upperground. Zišli sa tam rôzni folkeri a speváci, ktorým som s trochou zlomyseľnosti povedal - ak niečo viete, budete hrať na stromoch. Vyhnal som ich do korún stromov a odtiaľ spievali tie svoje bedákania nad svetom.“

Verili ste v pád komunizmu?

„Nie, obdivoval som napríklad Havla, jeho nádej, ja som si myslel, že komunizmus je tu navždy. Odchádzal som s tým, že sa nikdy nevrátim.“

Ani po revolúcii to kapela nemala jednoduché.

„To už boli naše vnútorné veci, mali sme rozdielne predstavy o tom, čo a ako hrať. Boli sme tvrdo rozhádaní, neverili sme, že ešte budeme spolu hrať. Kapelu dal dokopy až Václav Havel, myslím tým koncert na Pražskom hrade k 20. výročiu Charty 77.“

Začiatkom tohto roku zomrel zakladateľ Plastikov Milan Mejla Hlavsa. Neuvažovali ste o konci skupiny?

„Dohodli sme sa, že to, čo Mejla urobil, treba dokončiť. A ak si niečo prial, tak aby sme to nezavesili na klinec.“

Ste známy aj ako zanietený ekologický aktivista. Čím ste najviac - ekológom, básnikom, muzikantom?

„Najväčšiu platnosť má práca v ekológii, určite sú napríklad stromy dôležitejšie než rockový prejav niekoľkých bláznov.“

Ako sa vám pozdáva terajšia zostava kapely?

„Súčasný prejav sa vracia k psychedelickej hudbe, toto je cesta typická pre Plastikov.“

Undergroundovej nálepky sa už asi nezbavíte. Neprekáža vám to?

„Na nálepkách nezáleží. Ak to chce niekto tak vidieť, dobre. Sme staré vykopávky, a pokiaľ má niekto radosť, že ešte hráme, tak to má nejaký zmysel.“

V jednej básni píšete: Pak si beru ty nejpohodlnější pracovní hadry, protože jsem už alkohol vyměnil za workahol. Ste workaholicom?

„Á, to sú verše z Kanady. V Čechách som sa vyčerpával vysedávaním a popíjaním po krčmách a muzikou, v Kanade som sa opíjal prácou. Nakoniec, nič iné mi často ani nezostávalo.“